Dobré popoludnie,

Sme Aldona a Valdas.

Priznávame, že zbierame finančné prostriedky na splatenie našich dlhov, ktoré nie sú našou vinou... Môj manžel mal podnik, ktorý teraz stratil kvôli neplneniu záväzkov voči veriteľom... Podnikanie je malé a môj manžel ho veľmi rád....A hlavne sa mu už darilo a pomaly sme sa posúvali nahor... Naše potreby sú veľmi malé... Vždy sme si vystačili s tým, čo sme mali, napríklad vo veku 47 rokov sme nikdy neboli na dovolenke. Nemáme žiadne domy, žiadne usadlosti, žiadnu pôdu. Máme malý byt, v ktorom bývame všetci traja. Chceli sme len trochu vylepšiť našu domácnosť a vytvoriť bohatstvo pre nášho jediného syna. Nikdy sme nemali žiadnu pomoc zvonka a nikdy sme ju nemali. Všetko sme si robili sami. Ja nemám rodičov a manželovi rodičia nás nepoznajú a nekomunikujú s nami... Ale nikdy sme sa kvôli tomu nehádali. Boli sme šťastní, že sme spolu, boli sme zdraví.

Dlhy vo firme vznikli preto, lebo pomáhala svojim priateľom, ktorí sa tiež snažili presadiť v rovnakej oblasti ako manželova firma. Dlhy nesplatili....Nemá čo viac povedať, pretože sa topíme v dlhoch. Sme tak zadlžení, že teraz môžeme prísť o náš jediný majetok - byt... Môj manžel je veľmi zlomený....Snáď každý vie, aké je to bolestné, keď vás sklamú ľudia, od ktorých ste to ani nečakali. Nič nenasvedčovalo tomu, že sú takí zákerní, nezodpovední. A to som s nimi mala do činenia asi 10-12 rokov. A pomáhali si vo veľmi rôznych situáciách, inými slovami, boli "preverení časom"....Ale môjho Valdu nechali hniť samého. Zlomil sa... Vzal na seba všetku vinu, aj keď to nebola jeho vina... Vyčítal si, že sme toľko rokov budovali a on všetko zničil... A cíti sa vinný, že ja a môj syn veľmi trpíme kvôli jeho chybám. Pokúsil sa spáchať samovraždu... Vďaka môjmu veľkému úsiliu som ho zachránila aspoň fyzicky....Čo bude ďalej... Aké ťažké je pozerať sa na blízkeho človeka, ktorý prežíva také ťažké obdobie, a vy mu nemôžete nijako pomôcť....Jeho budúcnosť je veľmi znepokojujúca, pretože musíme pokračovať v riešení problémov, ako sa len dá.

Je veľmi, veľmi ťažké požiadať o pomoc... Pretože sa cítite... ani neviem, ako to napísať... Cítite sa naozaj vinní, že ste v tejto situácii kvôli svojej dôvere v iných, kvôli svojej dôvere v iných....

Ale na druhej strane, nedá sa nikomu dôverovať? Nemusíš pomáhať niekomu blízkemu, či už je to príbuzný, priateľ alebo len niekto, koho ani nepoznáš...? Aký potom život... potom už len žiť v lese ako Maur....

My s manželom jednoducho nedokážeme pochopiť, ako je možné, že sa dá k druhým správať tak zle. Čo sa musí takému človeku preháňať hlavou, keď si vyberie takýto spôsob života - ubližovať iným...