Dobrý deň,

sme Aldona a Valdas.

Priznávame, že zbierame prostriedky na splatenie našich dlhov, ktoré vznikli bez nášho zavinenia... Manžel mal firmu, ktorú teraz stratil kvôli nesplneniu záväzkov voči veriteľom... Bola to malá firma a manželovi sa táto činnosť veľmi páčila...A čo je najdôležitejšie, už sa mu začalo pomaly dariť, pomaly sme sa dostávali nahor... Naše potreby sú celkom malé... Vždy sme sa uspokojili s tým, čo sme mali, napríklad za 47 rokov sme ani raz nevycestovali na žiadny rekreačný výlet. Nemáme ani domy, ani chalupy, ani pozemky. Máme malý byt, v ktorom bývame všetci traja. Chceli sme len trochu zlepšiť naše bývanie a zabezpečiť blahobyt nášmu jedinému synovi. Žiadnu pomoc od štátu sme nikdy nemali a nemáme. Všetko sme si vybudovali sami. Nemám rodičov a rodičia môjho manžela nás neuznávajú a nekomunikujú s nami... Ale nikdy sme si z toho nerobili ťažkú hlavu. Tešili sme sa, že sme spolu a všetci zdraví.

Dlhy v spoločnosti vznikli preto, že pomohol svojim priateľom, ktorí sa tiež pokúšali etablovať v tej istej oblasti, v akej pôsobila manželova firma. Dlhy nevrátili... Niet čo dlho rozprávať, lebo sme sa utopili v dlhoch. Dostali sme sa do situácie, že teraz môžeme prísť o jediný majetok – byt... Manžel sa veľmi zlomil... Pravdepodobne všetci vedia, aké to bolí, keď vás sklamú ľudia, od ktorých by ste to ani nečakali. Nebolo žiadne znamenie, že sú takí zákerní, nezodpovední. A priateľili sme sa s nimi asi 10–12 rokov. A navzájom sme si pomáhali v rôznych situáciách, inými slovami, boli sme „preverení“ časom... Ale nechali môjho Valdasa hniť samého. Veľmi sa zlomil... Všetku vinu, hoci to nebola jeho vina, vzal na seba...Obviňoval sa, že sme toľko rokov budovali, budovali, a on to všetko zničil... A cíti sa vinný, že ja a syn kvôli jeho chybám veľmi trpíme. Pokúsil sa o samovraždu... Vďaka mojim veľkým snahám som ho zachránila, aspoň fyzicky....A čo ďalej... Ako je ťažké pozerať sa na milovaného človeka, ktorému je tak ťažko, a ty mu nemôžeš nijako pomôcť... Budúcnosť vzhľadom na jeho ďalší stav ma veľmi znepokojuje, lebo problémy treba riešiť, pokiaľ je to možné, ďalej.

Je veľmi, veľmi ťažké požiadať o pomoc... Lebo sa cítiš... ani neviem, ako to napísať... Cítiš sa naozaj vinný, že si sa kvôli svojej dôverčivosti voči ostatným, kvôli svojej dôvere v takejto situácii ocitol...

Ale na druhej strane, veď nemožno veriť nikomu? Veď nemáš pomôcť blížnemu, či už príbuznému, priateľovi, alebo proste človeku, ktorého ani nepoznáš...? Tak aký je potom zmysel života... potom už len žiť v lese ako nejaký pustovník....

Len my s manželom nedokážeme pochopiť, ako sa dá s ostatnými zaobchádzať tak podlo. Čo sa to deje v hlave takého človeka, keď si zvolí takúto životnú cestu – ubližovať ostatným...