Pred mesiacom som stratila svoju milovanú mamu, ktorá mala 83 rokov... Milovala tento historický, takmer 100-ročný dom mojich prastarých rodičov. Nech už snežilo alebo pršalo, prešla pešo asi 10 kilometrov s ťažkými taškami z dediny mojich starých rodičov (predtým musela vo svojom meste prestúpiť na dva autobusy), aby sa dostala k tomuto domu, pretože odtiaľ tam nechodil žiadny autobus...Bola som na ňu nahnevaná, že to robí, lebo som sa bála, že ju tak jedného dňa stratím... ale ona s tým neprestala, kým to fyzicky nezvládala... cítila sa tu šťastná a ako doma... na mieste, kde vyrastala so svojou babičkou a strýkami po tom, čo sa vo veku 13 rokov vrátila sama zo Sibíri po deportácii svojej rodiny z ich domova v Litve...Dom bol naozaj šťastným miestom, môj strýko piekol čerstvý chlieb, spieval a hral na harmonike a s radosťou vítal cudzincov... Cítim povinnosť voči mojej milovanej mame a predkom obnoviť a zachovať toto miesto. Ako prvý krok sme včera upratali dom, v ktorom bol obrovský neporiadok po tom, čo tam niekto opakovane hľadal poklady... a ja som nemohla prestať obdivovať jeho krásu...Bola by to pre mňa nesmierna česť, keby som mohla tento klenot obnoviť a zachovať pre budúce generácie. Z celého srdca by som ocenila akýkoľvek príspevok, ktorý pomôže zabrániť strate tohto vzácneho dedičstva mojich prastarých rodičov. Ďakujem vám veľmi pekne!♥️