Pred mesiacom som prišla o svoju milovanú mamu, ktorá mala 83 rokov. Milovala tento historický, takmer 100 rokov starý dom mojich prastarých rodičov. V snehu alebo daždi šla pešo asi 10 kilometrov s ťažkými taškami z dediny mojich starých rodičov (predtým prišla z jej mesta s prestupom na 2 autobusy), aby sa dostala k tomuto domu, pretože odtiaľto nechodil žiadny autobus... Hnevala som sa na ňu, že to robí, pretože som sa bála, že ju takto jedného dňa stratím... ale ona sa nikdy nezastavila, kým to už fyzicky nezvládla...cítila sa šťastná a doma na tomto mieste... na mieste, kde vyrastala so svojou babičkou a strýkami po tom, čo sa ako 13-ročná vrátila zo Sibíri sama po deportácii rodiny z ich domova v Litve... dom bol skutočne šťastným miestom, strýko varil čerstvý chlieb, spieval a hral na armoniku a šťastne vítal cudzích ľudí... cítim povinnosť voči mojej milovanej mame a predkom obnoviť a zachovať toto miesto. Ako prvý krok sme včera vyčistili dom, v ktorom bolo nesmierne veľa neporiadku po tom, ako tam niekto opakovane hľadal poklady... a ja som nemohla prestať obdivovať jeho krásu... Bola by to nesmierna česť, keby sa nám podarilo tento skvost obnoviť a zachovať pre budúce generácie. Z hĺbky srdca by som ocenila akýkoľvek dar, ktorý by pomohol zabrániť strate tohto vzácneho dedičstva mojich prastarých rodičov. Ďakujem veľmi pekne!♥️