Keď som mal 5 rokov, mama a otec sa rozviedli. Mama nenávidí chladné počasie, a tak sa rozhodla presťahovať do Thousand Oaks (Kalifornia). Už 35 rokov som ju nevidel ani nepočul jej hlas. Mám len pár matných spomienok, keďže som vážne chorý. (rakovina prostaty), takže je nemožné kúpiť si lístok tam, môj otec sa o to nezaujíma, neprispel by ani 20 korunami, mám 6 súrodencov. Všetci sa stretli s mamou. Ale na mňa nemyslia. Moja mama je veľmi stará, má 94 rokov. A do Švédska sa nevráti. Hoci tu má svoje deti. Cítim sa skôr ako obeť. Nikdy mi nezavolala, aby mi zablahoželala k narodeninám ani na Štedrý večer, ale ostatným deťom vždy zavolá. Cítim sa takmer vždy sklesnutá, chcem len normálnu rodinu. Ale asi už nikdy neuvidím svoju mamu. Od niekoho z rodiny som počula, že odmietla presťahovať sa domov. Takže som sa musela starať sama o seba od svojich 13 rokov. Otec pracoval takmer každý deň na nočnej zmene. Keď nepracoval, pil a bil ma, lebo mi chýbala mama. Chcela by som ju vidieť ešte naposledy. Ak nezomriem skôr. Zajtra zase do nemocnice v Malmö, nežijem dôstojný život. Každý deň vyhľadávam na Googli rôzne spôsoby samovraždy, ale najprv by som chcel vidieť mamu a spýtať sa jej, prečo sa ku mne tak správa. Už to nevydržím. Neverím, že cudzí ľudia sa budú snažiť zohnať mi letenku do USA. Ale keby sa to stalo, neviem, kam by som mal ísť. Možno by som tam zostala a zomrela. Ak ma tam mama bude chcieť, samozrejme. Moja sestra práve stratila svojho 13-ročného syna. Mal smrteľnú chorobu, ktorú má na svete len 3 ľudia. A rodinu to veľmi zasiahlo. Nepovažujú ma za súčasť rodiny, hoci by som chcela. Teraz už nemôžem ďalej písať, slzy mi tečú. Dám tomu len jednu šancu, aspoň to skúsim. A ak sú tu ľudia, ktorí mi chcú pomôcť, budem nesmierne šťastná. Mám len 39 rokov a mám rakovinu a množstvo ďalších chorôb. Lekár odhaduje maximálne 1 rok, rozhodne nie viac. 14. februára, na Valentína, budem mať 40 rokov a je to príliš veľa žiadať, aby som to mohla osláviť s mamou a aj s mojím mladším bratom, ktorý celý život žil v USA a je o 2 roky mladší ako ja. Tým, ktorí to čítajú a prispievajú, veľmi ďakujem. Moje motto je, že chcem mať všetko hotové niekedy do januára, aby som si mohla rezervovať letenku a hotel/motel. Mama nemá vedieť, že prídem. Chcem vidieť, ako zareaguje. Priatelia, teraz idem spať. Držím palce, aby sa našli nejakí milí ľudia, ktorí mi chcú pomôcť. Prajem všetkým pekný deň