Dobrý deň všetkým! Nikdy som od nikoho nežiadal o žiadnu pomoc, takže teraz nie je jednoduché začať s tým, čo chcem povedať. Možno bude najjednoduchšie, ak napíšem svoj príbeh. Sľubujem, že sa budem vyjadrovať stručne, pokiaľ to bude možné.Po takmer 30 rokoch života v podnájme som si v roku 2006 kúpil dom na úver v CHF. Bohužiaľ však splátky rástli takým tempom, že som musel pracovať na troch miestach, aby som ich dokázal splácať.Nestaral som sa o seba, a tak som v novembri 2007 skončil v nemocnici kvôli chorobe...Po 10 dňoch som vyšiel a hneď som sa rozhodol, že dom predám. Mal som toľko šťastia, že som si úver nevzal na dom (lebo na to mi žiadna banka nedala), ale na nehnuteľnosť jedného známeho sme dostali 4,2 milióna.Lenže aj tak som to musel zaplatiť, lebo by som nikdy nezneužil jeho dobrú vôľu a bol to môj dlh. Na jar 2008 som nehnuteľnosť predal a všetko som zaplatil na svoj dlh, ale bohužiaľ to nestačilo.Presťahoval som sa späť do Budapešti, kde som si prenajal malý byt a splátky som platil až do roku 2014. V tom čase som pracoval na viacerých miestach, hoci ma nikde nechceli prihlásiť.Potom v roku 2015 sa ma zľutovala najväčšia domáca banka a dostala som pôžičku vo výške 1,2 milióna ako osobný úver. Samozrejme, aj to bola vtedy len malá suma, ale aspoň som niečo dostala.Z toho som nejakým zázrakom dokázal kúpiť pod Tokodom 16 m² veľkú nehnuteľnosť s dreveným domom, ktorá bola v katastri evidovaná ako plocha vyňatá z poľnohospodárskeho využitia. To znamená, že tam nebolo možné mať trvalé bydlisko.Napriek tomu som tam býval 2 roky, pravda, sám som tam zaviedol elektrinu a sám som to zariadil tak, aby sa tam dalo bývať, ale vtedy to bolo všetko a aj z toho som mal radosť. Bol to síce trochu nomádsky spôsob života, ale nebol mi cudzí. Vydržal som už aj oveľa ťažšie veci...Miloval som tú malú drevenú chatu a keby bola len najmenšia šanca, že ju niekedy uznajú za riadny obytný dom alebo aspoň za stavebný pozemok, nikdy by som ju nepredal.Ale bohužiaľ som tam v tejto podobe nemohol zostať. Tak som opäť vyhľadal svoj obľúbený bankomat a oni mi ochotne ponúkli osobnú pôžičku vo výške 3 miliónov.Podarilo sa mi predať drevený dom za veľmi dobrú cenu, takže mi spolu s úverom zostalo 4,2 milióna, z ktorých som musel nájsť dom. Našiel som nehnuteľnosti v strašnom stave. Bolo to hrozné, už takmer beznádejné.Veď v vzdialenosti 150–200 km boli rozpadajúce sa domy bez plotov za 3,5 milióna, s obrovskými prasklinami na dome atď... Až v auguste 2018 som narazil na súčasný dom.Aj tento bol v hroznom stave, ale už som nemohol odkladať kúpu, lebo drevený dom som musel podľa zmluvy odovzdať v septembri. Jeho výhodou však bolo, že je blízko železničnej stanice a Budapešť je vzdialená len 86 km.To je pre mňa dôležitý aspekt, pretože aj teraz a vždy pracujem v Budapešti. Za takmer 8 rokov sa mi podarilo urobiť ho obývateľným, interiér je teraz v prijateľnom stave, ale pohltilo to strašne veľa peňazí.Musel som vymeniť všetky dvere a okná, v každej miestnosti zabetónovať podlahu a potom ju obložiť. Vybudovať kúpeľňu, rovnako aj kuchyňu. Zaviesť kanalizáciu a potom obložiť steny sadrokartónom, lebo boli doslova ohavné.Samozrejme, obkladanie sadrokartónom nie je jednoduché, pretože na hlinené steny nemôžem lepiť, keďže to úplne uzatvára vetranie a prúdenie vzduchu v hline, preto je potrebné najprv pripevniť drevené laty na stenu a na ne potom prišraubovať sadrokartón.V záhrade, teda na pozemku, som už nemohol nič vylepšiť, lebo na to už nikdy nezostali peniaze. Čo som vedel urobiť bez peňazí, to som urobil, napríklad vytrhávanie starých viničových kríkov, vykopávanie kríkov, stromčekov atď...Bohužiaľ nemám veľkú bránu, lebo keby som ju zrealizoval, musel by som znovu postaviť aj plot, čo by znamenalo ďalšie výdavky. Omnoho dôležitejšia je strešná konštrukcia. O strešnej konštrukcii nerozumiem ani trochu, ani sa na ňu neodvážim siahnuť.Na niektorých miestach sa už takmer zrútila, ale bohužiaľ nemôžem a ani sa neodvážim vziať si ďalšiu pôžičku. V súčasnosti je moja mesačná splátka 230-tisíc a musím ju splácať ešte 84 mesiacov.Banka mi už úver neposkytne, pretože môj čistý plat nedosahuje 500-tisíc. Ale aj keby mi ho poskytla, s 1 miliónom by som sa nikam nedostal, pretože táto strecha si vyžaduje kompletnú výmenu, a to je položka za 5 miliónov.Premýšľal som aj nad predajom, ale práve kvôli stavu strechy by ju veľmi podhodnotili... a aj kvôli vonkajšej omietke, lebo tá je tiež škaredá. Veľa som na nej už pracoval a nechcem ju predať za pár centov.Mám 58 rokov, veľa vecí zvládnem, ale toto by som už znova nezačal od začiatku, lebo to bolo strašne ťažké a mučivé. Prišiel som domov po 24-hodinovej službe a začal som s kartónovaním pri 30-stupňovom teple...Bola to vražedná práca. Urobil som to pred 3 rokmi. Samozrejme, každý má svoje starosti a problémy, to viem veľmi dobre, keďže práve v takomto prostredí pracujem. S ľuďmi, ktorí nemajú šancu ani nádej na lepšiu budúcnosť.Ale radšej to nebudem podrobne rozoberať, lebo je to celé dlhé a veľmi zložité. Aj ja sám som sa vydal na cestu života s veľkým „Ž“ s tým, že „-Vypadni, kam chceš! Ak zomrieš, nechcem o tom ani vedieť.“ Všetko sa to stalo v marci 1984. Vtedy som odišiel na vtedajšiu železničnú stanicu Barta puszta a nastúpil som do prichádzajúceho vlaku, ktorý ma odviezol do Budapešti.Nešiel som do kupé, ale vonku na nástupišti – v týchto vozňoch ešte boli sedadlá – som si tam sadol a zrazu po Cegléde prišiel revízor.Požiadal ma o lístok a ja som mu povedal, že žiadny nemám. Pozrel som sa na seba, tvár som mal celú od krvi kvôli zlomenému nosu, on len mávol rukou a nechal ma tak. Keď vlak dorazil na západné nádražie, všetci vystúpili, ja som tam len sedel a premýšľal, čo teraz.Potom som sa dal dohromady a usporiadal si myšlienky. Vstaneš, nájdeš toaletu a umyješ si tvár. To je prvé. Tak som urobil. Potom som dostal strašný hlad,napadlo ma, že ľudia nechávajú fľaše od piva vo vlaku, tak som počkal na prichádzajúci vlak a keď všetci vystúpili, prebehol som ním ešte pred upratovačmi a nazbieral som asi dvadsať fliaš, sotva som ich uniesol.Potom som sa ľudí spýtal, kde by som ich mohol vymeniť, veď som v tom veľkom hriešnom meste nepoznal vôbec nič. Všetci mi odporučili obchodný dom Skála, tak som tam vošiel a hneď som mal 42 forintov.42 forintov, chápete??? Obrovské! To bolo pre mňa vtedy celé bohatstvo. Pol litra mlieka stálo 2,80, 5 deká masla 3 forinty a štvrťkilový chlieb 2 forinty – hotová hostina! Ale kde to zjem? Vyhliadol som si rýchlik, ktorý odchádzal až o dosť neskôr, a tam som zjedol svoju večeru. Zistil som, že to funguje a že to budem vedieť robiť aj v budúcnosti.Tak som zostal na západe a zbieral som sklo, takže som mal čo jesť a mal som aj na telefón a na reklamné noviny... lebo vtedy ešte nebol internet ani smartfóny a podobné veci...:V noci som spal v rýchlikoch, ktoré nechodili, hoci ma policajti občas zbili gumovou obuškou, lebo upratovačky ma veľmi nenávideli za to, že som pred nimi zbieral prázdne fľaše vo vlakoch,preto ma často udali polícii, že spím v X. vagóne. Ale vtedy som prešiel do iného vlaku. Medzitým som cez deň najprv hľadal prácu a zamestnanie. Nikde ma nezamestnali.Nechápal som, prečo ma nezamestnajú ani na tú najhoršiu prácu. Bol som dosť hlúpy. Nezamestnali ma, lebo som ešte nemal 16 rokov. Až po desiatom odmietnutí som to konečne pochopil.Práve som sa vracal zo severnej opravovne vozidiel smerom k námestiu Orczy, pešo – lebo všade som chodil pešo, jednak preto, že som už nemal peniaze na lístok, a jednak preto, že som chcel spoznať Budapešť –, keď som uvidel obrovskú továreň s názvom Ganz Mávag.Rozhodol som sa, že tam pôjdem, nech sa stane čokoľvek. Nezáležalo na tom, aká práca to bude, urobím čokoľvek, len aby som mal prácu. Ale znova to isté: ešte nemám ani 16 rokov atď...Vtedy ma tam vnútri hlboko premohla horkosť, ten pocit nedokážem opísať slovami. Neplakal som, zvykol som si, že sa nesmie, veď aký muž by plakal? Ale hlboko som sa poddal a začal som prosiť.Sľúbil som všetko, prijal som čokoľvek, dokonca som povedal, že mi stačí polovičný plat ako ostatným, len ma vezmite. Spýtali sa ma, kde bývam, povedal som, že pri Nyugatin :) Ale samozrejme v mojom preukaze bola adresa Barta puszta... a to je naozaj 130 km ďaleko. Vymyslel som si, že som v Pešti len pár dní atď...Čo bola vlastne pravda. Ale nemohol som povedať, že bývam v Nyugatin :) Podstatné je, že vedúci oddelenia, ktorý bol nesmierne empatický človek, mi dal šancu a zamestnal ma ako pomocného skladníka.To bolo pre mňa vtedy vrcholom. Povedal mi, kedy mám na druhý deň prísť na lekársku prehliadku atď... ale ja som už myšlienkami nebola tam. Tak veľmi som sa tešila, že som si toho dňa dopriala špeciálnu večeru.Zozbieral som ešte viac fliaš a kúpil som si aj 200 gramov salámy k obvyklému mlieku, maslu a chlebu. Už mi ani nevadilo, keď ma policajt raz-dvakrát udrel obuškom...nezaujímalo ma to. Mala som prácu a to vtedy znamenalo život! No ani začiatok v práci nebol jednoduchý. Bola som neznalá a zvyknutá na to, že na vidieku sa z danej úlohy musí vyťažiť maximum.Vošiel som do veľkej továrne, zoznámil som sa so skupinou, ktorá pozostávala zo 7 ľudí vrátane mňa, a vedúca skupiny mi povedala: „Sadni si, Laci, pokojne si daj raňajky.“ Cítil som sa veľmi zle, hanbil som sa dokonca aj za to, že existujem...„Ja nerádim.“Toľko som povedal a spýtal som sa, čo tu treba robiť? Vedúca skupiny ma odprevadila na koniec skladu a podrobne mi ukázala, ako sa má materiál spočítať, zapísať na tento papier názov materiálu, kódové číslo atď. a počet kusov, ako aj dátum.Dobre, pomyslel som si. Hneď som sa do toho pustil. V sklade bolo 12 radov regálov a do 11:40 som spravil 3 rady. Vedúci bol v kancelárii skladu a zosúlaďoval kartóny so skladníkom, preto ani nevidel, ako mi to ide. Len o 11:40 som musel prestať, lebo som musel ísť na obed, a vtedy sa na mňa vrhol. „Čo si to urobil, Laci???“ – spýtal sa... Ja som tam len stál a hanbil som sa, lebo som určite niečo pokašľal... „Urobil si polovicu našej mesačnej práce? To sa nesmie! Ako tu budeme dva mesiace, keď už počas prvých dvoch dní je hotová takmer polovica záznamu?“ Potom mi vysvetlil, že nahrajem jeden blok, potom si oddýchnem... alebo pôjdem do kantíny, alebo sa prejdem...No od tohto momentu som už vedel, že tu je iná pracovná morálka :) Ale okamžite som sa prispôsobil, lebo som sa bál, že ma vyhodia. Takže v tom čase som už mal prácu, ale ešte som musel vyriešiť bývanie. Bez jediného forintu som nemal príliš veľkú šancu, že si niekde nájdem podnájom.Už 23 dní som „býval“ na západnej stanici a železničiari aj policajti sa na mňa pozerali čoraz prísnejšie, takže situácia sa začínala vyhrotiť a musel som niečo nájsť, a to rýchlo.Na stĺpe som našiel inzerát, v ktorom hľadali spolubývajúceho do izby za 870 Ft mesačne. To by pre mňa mohlo byť vynikajúce. Zavolal som na uvedené telefónne číslo a vyrazil som do Óbudy, ale už nie pešo, ale autobusom č. 60 :) Privítal ma veľmi starý manželský pár, pán mi ukázal izbu, ktorá bola v samostatnej malej prístavbe. Boli tam dve postele, stôl, dve stoličky a kachle. Povedal som, že pre mňa je to dokonalosť sama.Bol koniec mesiaca a plat som mal dostať až o niekoľko dní. Ale povedal som si, že to nevadí, dovtedy to nejako prežijem v ubytovni.Dohodli sme sa, že prídem 10. dňa nasledujúceho mesiaca, lebo vtedy už budem môcť zaplatiť, a oni sa ma spýtali, kde teraz bývam. Povedal som, že v ubytovni. Práve som sa s nimi lúčil, keď pani niečo pošepkala pánovi do ucha.Možno som prešiel pätnásť metrov a vnútri som bol šťastný... veľmi šťastný, lebo budem mať kde spať, jesť atď...Vtedy som počul, ako ma pán volá: „Mladý muž, poďte späť!“ Za minútu som tam bol, lebo som si myslel, že si to rozmysleli. Nakoniec áno, rozmysleli si to, len inak, ako som si myslel. Povedal: „ „S manželkou sme to prebrali a rozhodli sme sa, že sa môže nasťahovať už dnes, ak vám to vyhovuje, a nájomné zaplatíte, keď dostanete výplatu.“ Naozaj som nemohol plakať, lebo to bolo vždy zakázané, ale vtedy sa mi oči naplnili slzami, nevedel som, čo povedať...Slzy mi stekali po tvári, strýko si to všimol, položil mi ruku na plece a povedal len toľko: „Poďte.“ Vedela som, že toho večera už nebudem jesť, lebo som si spočítala, že keď sa vrátim do internátu, budem zbierať sklo.Ale koho to zaujímalo? Ako dieťa som často hladoval, nebolo to až taký veľký problém. Vypil som veľa vody a stále som sotva dokázal pochopiť, čo sa stalo. A o tom, akí boli tí ľudia dobrí, mám ešte jeden príbeh. Vianoce 1984.Môj mesačný plat bol 2800 Ft. To je naozaj veľmi málo, ale vedel som si to rozvrhnúť. Zaplatil som nájomné, keď som potreboval nejaké oblečenie alebo topánky, tak som si to kúpil, a zvyšok som si rozdelil na každý deň.Samozrejme sa stalo, že som neodolal napríklad krémovému koláčiku... to znamená, že som minul peniaze na nasledujúci deň. Vtedy som jeden deň nejedol a opäť som bol v pluse.Najťažšie boli sviatky. Vtedy som mala v hlave len jedlo, lebo som nemala čím zamestnať svoje myšlienky. Vianoce sú pre mňa vtedy strašné.Všetci moji kolegovia rozprávali, komu aký darček plánujú, aké jedlá atď... Už som to ani nechcel počúvať. 23. decembra 1984 som šiel do veľkého obchodného domu na Batthyányho námestí a kúpil som si konzervu jedla na každý deň.Tento luxus som si mohol dovoliť, lebo ako ocenenie za moju vynikajúcu prácu som dostal odmenu 100 forintov. Takže na každý sviatok som mal jednu konzervu okrem obvyklého mlieka, masla a chleba.Na Štedrý večer som ležal v posteli a spomínal na hrôzy minulých Vianoc, ktoré sa odohrali na statku... a vtedy som počul tiché zaklopanie... Potom ma niekto oslovil: „Je Laci doma?“ Otvoril som dvere a predomnou stál strýko s tanierom zakrytým obrúskom v ruke... Priniesol mi 2 plátky vyprážaného mäsa so zemiakovým pyré... a ešte sa ospravedlňoval, že to vyprážajú na oleji namiesto na tuku...Podarilo sa mi len vydať zo seba: „Ďakujem pekne.“ Poprial mi dobrú chuť a príjemné Vianoce a odišiel. Zase som bol úplne ohromený... ale hlad je veľký pán. Za okamih som to celé zhltol.Mohla by som ešte dlho pokračovať v písaní, ale neviem, či to vôbec niekoho zaujíma. Preto sa teraz lúčim a vopred ďakujem za vašu pomoc, ale ak ste si môj text prečítali len zo zvedavosti, aj za to vám srdečne ďakujem!