Ahoj všetkým. Som invalidný dôchodca, ktorého po 14 rokoch vzťahu s ženou vyhodili z domu ako smeti. Nikomu som v živote neublížil, a už vôbec nie rodine. V októbri tohto roku mi moja partnerka oznámila, že ma nemiluje a chce si založiť nový život s niekým iným, a ja sa mám odsťahovať. Urobil som to. Nebojoval som o ňu, lebo to bolo odsúdené na neúspech. Ostal som sám. Bez domova som odišiel s taškami plnými oblečenia. Nechal som tam dom, auto, všetko, na čom som pracoval. Teraz nemám ani na základné potreby, nemám ani na chlieb. Dôchodok, ktorý dostávam, je 1950 PLN. Z toho 1200 ide na nájom bytu, skôr pivnice. Srdce mi už niekoľkokrát puklo od žiaľu a bolesti z toho, ako sa dá zaobchádzať s niekým, kto sa niekoľko rokov staral o rodinu a o dom. Nikdy som nedal dôvod na zradu, nikdy som nezneužíval alkohol. Bol som a snažil som sa byť dobrým otcom a partnerom. Otcom, lebo máme spoločné dieťa, dcéru, ktorá 30. novembra dovŕšila 13 rokov. Dieťa plakalo, keď ma mama vyhadzovala z domu. Tak ma to bolelo, bol som taký bezmocný. Počas tých rokov som sa pre rodinu zadĺžil v bankách, aby som zrekonštruoval dom, v ktorom sme bývali. Dom zostal mojej partnerke a dlhy mne. Kvôli tomu všetkému som sa pokúsil spáchať samovraždu, vďaka môjmu zamestnávateľovi som unikol smrti. Teraz viem, že to bolo veľmi hlúpe riešenie. Bohužiaľ, po nejakej dobe sa ukázalo, že som prišiel aj o prácu, lebo som na pracovnej neschopnosti. Teraz sa z toho všetkého neviem spamätať a navyše sa ukázalo, že budem musieť opustiť prenajatý byt, lebo je to pre majiteľa príliš nákladné. A znova mi prichádzajú na myseľ hlúpe myšlienky. Viem, že tieto peniaze mi rodinu neobnovia, nekúpim si byt, ale umožnili by mi znížiť dlhy. Možno by ma to dokonca postavilo na nohy. Sám to nezvládnem. Som hodnotný človek, ale bez pomoci to nezvládnem. Prosím všetkých, ktorí by chceli a majú srdce, o pomoc. Bojím sa, že ak mi nikto nepodá pomocnú ruku, skončím zle. A ja by som chcel žiť a byť ešte pre niekoho potrebný.