Naposledy som hymnu svojej krajiny spieval počas demonštrácie 11. júla 2021. Mnohí z nás na Kube sme v ten deň spievali hymnu naplnení nevýslovným pocitom. Potom nastalo ticho. Niečo sa zlomilo a odvtedy sa hymna nespieva rovnakým spôsobom.

Moje meno je Frank D. Blanco. Som kubánsky nezávislý filmár a spisovateľ a od smrti môjho starého otca vo februári tohto roku pripravujem dokumentárny film o príbehu jeho života, o snení generácie, ku ktorej patril (tej, ktorá mala za úlohu budovať socialistickú revolúciu), a o tom, ako moja doba preberá dedičstvo tohto zlomeného snenia.

Môj starý otec bol hlavným hlasom pri mikrofóne, keď vznikla oficiálna nahrávka hymny mojej krajiny. Vždy rozprával, ako ho požiadali, aby sa postavil do stredu, trochu viac pred všetkých, a spieval ako v boji. Hoci v roku 1977 odišiel do vojny v Angole, nikdy nebol priamo v boji. Pri nahrávaní kubánskej hymny do toho vložil všetku svoju fantáziu a silu vôle. Sprevádzala ho sila lásky, ktorú už s najväčšou pravdepodobnosťou ani ja, ani nikto z mojej generácie nikdy nezažije.

Pri čítaní dedových listov a prezeraní rodinných fotografií som zistil, že za jeho životom naozaj stojí akýsi zázrak: niečo, čo ho napĺňalo vierou a vášňou, čo sa mu zjavilo vo sne, keď bol vo vojne v Angole. Počas posledných rokov svojho života sa na to môj starý otec neustále odvolával. Nazýval ho svojím anjelom strážnym. Zároveň v tejto fáze svojho života venoval svoje úsilie vystrihovaniu mnohých papierových hviezd, ktoré hromadil, až naplnil niekoľkokilogramové vrece. Podľa jeho slov to robil preto, aby bojoval proti Parkinsonovej chorobe. Voči jeho posadnutosti vystrihovaním hviezdičiek som prvýkrát v živote pocítil túžbu niečo natočiť. Teraz, po jeho smrti, som sa rozhodol nakrútiť film s použitím týchto prvých záberov, ktoré som nakrútil videokamerou.

Tento rok bol môj filmový projekt vybraný na magisterské štúdium filmovej tvorby na Elías Querejeta Zine Eskola (EQZE) v Donostii/San Sebastiáne. Ide o jednu z najrenomovanejších filmových škôl na svete.

Vďaka vynikajúcim lektorom aj programu, ktorý sa zameriava na experimentovanie, archiváciu a alternatívne spôsoby rozprávania príbehu, sa mi EQZE vždy zdala byť ideálnou školou na prípravu dokumentaristu a na rozvoj naratívnej štruktúry, ktorú použijem na rozprávanie príbehu svojho filmu.

Na Kube už nemám možnosť študovať tento typ štúdia. Som absolventom televíznej produkcie a NNA na Medzinárodnej škole filmu a televízie (EICTV), a to okrem iného znamená, že už nemôžem študovať dokumentárny film na jedinej filmovej škole v mojej krajine. Počas štúdia produkcie som sa naučil potrebné nástroje na nakrúcanie filmu, ale nikdy som nebol nútený pýtať sa, aký zmysel má nakrúcanie filmov alebo robenie konkrétnych záberov. Pre mňa je skvelou príležitosťou, že si na tieto otázky budem môcť odpovedať vďaka podpore, ktorú nájdem v magisterskom štúdiu filmovej tvorby na EQZE. Tento rok sa prihlásilo viac ako 200 uchádzačov a to, že som bol vybraný, nie je svojvoľné.

V súčasnosti som už pokryl 20 % školného vlastnými príspevkami v zmysle rezervácie miesta, čo zodpovedá sume 940,00 eur. Vzhľadom na podmienky v kubánskom kontexte bolo veľmi ťažké získať tieto peniaze, a preto spúšťam túto crowfundingovú zbierku s cieľom získať 7800,00 eur, ktoré potrebujem na pokrytie platby registračného poplatku, spiatočnej letenky a udržania mesiacov školskej dochádzky. Každý, kto chce prispieť do crowfundingu, sa objaví v titulkoch finálnej verzie filmu, ktorého predbežný názov je "Blanco en la Estrella" (Biela vo hviezde).

Doteraz mi pri tvorbe filmu pomáhala a radila Paz Encina prostredníctvom online workshopu Compañero del Viento zo Silencio Lab, kde som po 18 týždňoch vypracovala štruktúru a scenár filmu a zároveň ma naplnila referenciami a nápadmi, ktoré mi pomohli pochopiť prístup, s ktorým chcem pokračovať.

Bibata Uribe, ktorá sa od roku 2009 venuje propagácii latinskoamerickej kinematografie v Európe, sa tiež zapojila do tohto projektu po veľmi zvláštnom stretnutí v EICTV. Tam sme sa podelili o intenzívnu profesionálnu skúsenosť, kde sme medzi rozhovormi, premietaním a úvahami o filme objavili spoločnú citlivosť. Spája nás túžba dať priestor spomienkam, ktoré sa bránia mlčaniu. Bibata so svojou skúsenosťou v oblasti kurátorstva a šírenia informácií prináša cennú perspektívu, ktorá obohacuje a sprevádza tento projekt na jeho ceste k dokončeniu.

Je to zvláštne, pred niekoľkými mesiacmi bol tento projekt len ďalším nápadom zabudnutým v zásuvke spolu s rodinnými fotografiami. Štúdium na EICTV mi neposkytlo čas, ktorý som potreboval na jeho preskúmanie. Teraz, vždy keď sa vraciam k písaniu a výskumu, cítim, ako sa môj pohľad na svet a na kinematografiu preformuloval, cítim, že začínam chápať význam lásky v obrazoch mojej krajiny tak silno, ako môj starý otec cítil inšpiráciu, ktorá mu pomohla zaspievať hymnu. Jeden priateľ mi raz povedal, že môj starý otec ma v tomto procese sprevádza. Začínam o tom premýšľať aj ja: tento film je mojím spôsobom, ako sa k nemu vrátiť, ako pochopiť, čo je to tá Veľká láska, ktorá je za všetkým, aj keď sa zdá, že krajina umiera.