Hlboko sa zaujímam o psychológiu, takže môžem opísať mnohé z toho, čo sa mi stalo, ale sú to len slová. Nedokážem to emocionálne uchopiť ani cítiť súcit sám so sebou.

Cítim sa odľudštená, ako niečo, čo sa dá prekročiť, prehliadnuť, zabudnúť. Akoby moje hranice ani nikdy neexistovali. Neviem, ako vyjadriť mieru váhy všetkého, čím prechádzam, cítim sa príliš veľká na to, aby som to zvládla. Naozaj potrebujem pomoc a toto je prvýkrát v mojom živote, čo som mala odvahu o ňu požiadať.

Dievča na obrázku som ja v detstve. Nemôžem povedať, že som to ja, keď som bola dieťa, pretože som sa nikdy necítila ako dieťa. Ani sa ku mne tak nesprávali.

Zaobchádzali so mnou, akoby som bola nejako zlomená, akoby som sa mala o seba postarať, vychovať sa od prvého dňa na tejto zemi.

Tak som to urobil. Všetci boli ľahostajní k mojim potrebám a dokonca mi dávali pocítiť zlo za to, že ich mám. Prestala som mať potreby. Vymazala som ich.

Vystupovala som za všetkých, tvárila som sa, akoby som toho veľa vedela, akoby som všetko zvládla.

Nikdy som to nemala naozaj pohromade, ale dlho som si myslela, že mám. Bol som kyborg, nie dieťa. Umlčala som svoju autenticitu. Umlčala som to malé dievčatko vo svojom vnútri.

Ignorovala som jej potreby, tak ako všetci ostatní.

Mám 22 rokov a moje telo sa konečne prebúdza z toho zamrznutého stavu.

Jej bolesť bolesť, ktorá bola toľko rokov pochovaná, teraz kričí cezo mňa. Cez moje telo.

Kedysi som si myslela, že som od mladosti citovo vyspelá.

Ale pravda je taká, že som sa len oddelila.

Bola som ako robot alebo zombie.

Zabila som to malé dievčatko.

Bolesť, ktorá teraz prichádza vo vlnách, je niekedy nadpozemská.

Príliš dlho som bola zmrazená.

A teraz je neznesiteľná, a predsa akosi taká známa.

Je to pripomienka, že veci nikdy neboli v poriadku.

Že to vždy tak veľmi bolelo.

A teraz, keď som si naplno uvedomila, čo mi urobili a čo som si naďalej robila, nemôžem takto pokračovať. Nemôžem si ďalej ubližovať.

Osobe, ktorá mi je najbližšia. Môjmu partnerovi.

V skutočnosti ma nikdy nevidela.

Pretože ani on nevidí sám seba.

Aj on je zamrznutý.

Ale zatiaľ nezažíva to, čo ja.

Ale viem, že to príde aj pre neho.

Mal podobné detstvo a ja som v ňom vždy videla toľko zo seba.

Až teraz si začínam uvedomovať, čo to v skutočnosti znamenalo.

Ale táto časť mňa, ktorá bola tak dlho uzavretá...

prežíva jeho nedostatok starostlivosti a uzavreté srdce ako čerstvú smrť vždy, keď si na to spomenie. Veľa sa hádame, pretože regujem zo všetkej tej bolesti.

A keď ma to nebolí navonok, zamrznem a

sa v skutočnosti nezúčastňujem na živote, len to predstieram.

A moje telo je čoraz viac vyčerpané.

Presne ako to malé dievčatko.

A ja ju nenávidím. Nenávidím svoju živosť.

Nemôžem jej pomôcť. Nemôžem si pomôcť.

Osoba, na ktorej mi najviac záleží, odmieta mňa, moje pocity, moje potreby, moje boje.

Neviem, ako sa mám k sebe správať inak.

A tak sa odvraciam aj od seba. A cyklus sa začína odznova.

Až nakoniec od všetkého toho stresu vyhorím.

Už to viac nezvládnem.

Nechcem ďalej ubližovať sebe ani svojmu partnerovi.

Aj keď sa tvári, že mu je to jedno, viem, že mu to jedno nie je.

Zažila som to. Urobila som to isté, uzavrela som sa, odpojila som sa.

Potrebujem si od partnera na nejaký čas alebo možno aj dlhšie oddýchnuť.

Som však úplne závislá, pretože nemám kam ísť.

Aj keby som si mohla dovoliť bývať v hoteli, strašne sa bojím spať sama, najmä teraz, v tejto chvíli môjho života, keď som neuveriteľne zraniteľná. Všade cítim nebezpečenstvo. Potrebujem peniaze na terapiu, lieky, jedlo pre seba a na to, aby som zaplatila partnerovi za izbu, akoby sme boli len spolubývajúci. Nemôžem chodiť do práce. Nie teraz. Ale chcem byť aspoň dva mesiace od nikoho nezávislá a sústrediť sa na seba. Ak budem závislá, skôr sa vrátim k malému dieťaťu. Prosím, pomôžte mi stať sa na chvíľu nezávislou, aby som sa mohla skutočne postaviť na vlastné nohy. Inak to nezvládnem. Nedokážem to zvládnuť úplne sama a najosamelejšie sa cítim, keď som s najbližšími. Vďaka peniazom chcem byť schopná byť tu sama pre seba, znovu nájsť samu seba a necítiť sa tak úplne sama. Nechcem sa už dlhšie nenávidieť.

Potrebujem, aby sa niekto o mňa staral, hoci len trochu. Že nie som na tomto svete sama. Je to desivé. Nemôžem byť sama pre seba. Nemôžem tu byť pre seba, keď mi na každom kroku moji najbližší pripomínajú, že nie som dôležitá.

V tých chvíľach sa nenávidím, akoby nebolo zľutovania, a zároveň sa trasiem strachom zo seba a z energie nenávisti, ktorá prúdi odo mňa k sebe.

Nedokážem objať to malé dievčatko vo svojom vnútri. Nechajte ju zomrieť, na nej nezáleží. Ona je tá, ktorá môže za to, že ju nikto nechcel, nikto sa k nej nesprával ako k živej bytosti.

Vďaka peniazom sa môžem pokúsiť dať si priestor, aby som mohla byť sama so sebou.

Aby som sa postarala o toto malé dievčatko vo mne.

Ukázať jej možno prvýkrát.

že na nej záleží.

Nie sú to len peniaze. Dáte mi právo žiť. Právo byť dôležitá, vidieť v sebe človeka a pozerať sa na seba s láskavosťou.

Niekto investuje do môjho blaha. Nedokážem opísať, akú úprimnú radosť vo mne táto myšlienka vyvoláva. Vďaka nej naozaj cítim to, čo som potreboval, keď som bol dieťa. Že som dôležitá a je o mňa postarané.

Znamená to pre mňa všetko a myslím tým naozaj všetko, pretože sa veľmi bojím, že by som mohla byť opäť opustená.