9. júla 2025

Vtedy by mi lekár operoval bedrovú protézu.

Alebo štát.

Alebo zdravotná poisťovňa. To je jedno.

Rozhodol som sa, že o tom musím napísať.

Po častiach.

1. časť.

To, že to bolí, je proces. Vždy. Nie je to tak, že by nebolo. Koniec koncov, rok má 365 dní, takže človek 365-krát premýšľa, že to bude horšie.

Alebo lepšie. Kto vie...

Pri tanci to nebolí... až tak veľmi. Myslím si, že je to do istej miery aj psychológia. Len je to na hovno, že vidím, že to viem robiť horšie aj ako tí najhorší tanečníci...

Bývalý profík...

Musím sa smiať.

A ja to učím, ako nejaký majster Mekk.

Krivý tanečný učiteľ... no... ha... haaa... hahaha!

Špička je minulosťou...

A zdvíhanie nôh. Nikdy by som si nemyslel, že to raz bude ťažké. No a teraz je to tu.

Kedysi:

Pondelok: OldBoys, Pecsa.

Utorok: Rocky Buli Alcatraz,

Streda: Cadillac, Almássyho námestie,

Štvrtok: Madarak,

...ani sa to nepočíta...

Piatok: Akákoľvek spoločenská tanečná párty.

Sobota: Sobotná večerná horúčka.

Nedeľa: Čaj o piatej.

Vydržal som to desaťročia...

35 rokov súťažného tanca, a teraz...

Aké je to, keď sa celý život hýbe, žije, pulzuje, a potom je odsúdený na to, aby prešiel do pozorovateľského režimu?!

Ja nie som dôchodca.

Myslím, že ani nikdy nebudem!

Tanečné hodiny, tábory, párty, plesy, podujatia, tanečné víkendy.

Ehm...

Aflamin. To je názov lieku proti bolesti. Na predpis.

Musím sa smiať. Celý život som nikdy nebol na žiadnych liekoch. A teraz...

Nikto nevidí, aké je to na hovno.

Nikto nevidí, že je rozbitý.

Len to, že kríva.

Do čerta!

Ale robím to, lebo ty, život, moja práca, kolegovia, študenti to od teba očakávajú.

Vlastne je to správne!

Lebo to ma drží pri živote.

Idem, robím to, žijem, učím.

Aj dnes.

A potom jeden veľký, dlhý povzdych.

Nech žije sociálne zabezpečenie!!

Pretože 9. 7. 2025.

Bozk!:))))