Dobrý deň,

Volám sa Vicky a mám 21 rokov.

Bohužiaľ, nemám najľahší príbeh a určite nie som jediná.

Vo veku 14 rokov ma po traumatizujúcich zážitkoch zobral do starostlivosti úrad pre mládež a potom som niekoľko rokov žila v internátnej skupine.

Krátko po tom, ako som sa tam nasťahoval, sa môj život zmenil o 180* stupňov, pretože po všetkom, čo sa stalo, som zrazu psychicky ochorel.

Prvýkrát ma prijali na psychiatrickú kliniku pre deti a dospievajúcich a začali sa u mňa prejavovať príznaky.

Nanešťastie som si začala ubližovať a nevedela som, čo si počať so všetkými svojimi myšlienkami, pocitmi a hnevom.

Po čase som začal mať disociatívne záchvaty

záchvaty a iné veci, preto som musel stráviť veľa času na klinikách a v nemocniciach.

Takže ani vtedy som nemohol žiť svoj život ako ostatní mladí ľudia v mojom veku a bol som veľmi odkázaný na pomoc.

V určitom momente som musel brať lieky a stalo sa to chronickým.

V tom čase som si neuvedomoval, čo to všetko pre mňa znamená, pretože to všetko bolo pre mňa príliš veľa.

Po niekoľkých týždňoch mi bola diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha.

Som si istý, že mnohí ľudia si teraz myslia, že duševná choroba nie je zlá, ale nie, nebola. Táto choroba mi vzala rovnako veľa životnej energie a pevnej vôle ako niekomu, kto má rakovinu a musí absolvovať dlhú chemoterapiu, pretože PTSD si vyžaduje veľa času, veľa terapie a predovšetkým veľa pozornosti.

Žiaľ, táto choroba nie je tak dobre preskúmaná a v dnešnej spoločnosti sa všetko zľahčuje.

Človek počúva veci typu, že je to "len" psychické a nemal by si robiť taký rozruch, ale, žiaľ, väčšina ľudí si dodnes neuvedomuje, čo to s človekom v skutočnosti robí.

Mne to však vzalo veľa vitality a chuti do života, o ktoré teraz musím tvrdo bojovať, aby som ich získala späť.

Od roku 2022 už nežijem s pomocou mladých, ale sám .

Aj kvôli strate chráneného priestoru som mal opäť veľa komplikácií, ktoré mi postavili do cesty niekoľko prekážok Niekoľko mesiacov som nemohol pracovať ani chodiť do školy, pretože bolo príliš veľké nebezpečenstvo, že sa mi niečo stane alebo že sa mi opäť stane relaps.

Teraz som na celkom dobrej ceste, ale choroba mi stále kladie do cesty veľa prekážok, ktoré nedokážem sama prekonať.

Teraz užívam lieky, absolvoval som niekoľko terapií a pobytov v nemocnici a chcem nájsť dobrú cestu, ktorá nie je možná vlastnými silami.

Ja osobne som sa rozhodol, že už nechcem brať žiadne lieky, pretože vedľajšie účinky nie sú bez nich, a preto som prišiel s myšlienkou psa.

Od prírody som uzavretý človek a mám rád kontakt so zvieratami.

Samozrejme, za posledných pár rokov sa veľa zmenilo a zlepšilo, ale choroba stále pretrváva a záchvaty, žiaľ, stále neustupujú, čo ma stále nesmierne mrzí, pretože chcem žiť svoj život ako všetci ostatní v mojom veku, ktorí sú zdraví.

Po niekoľkých prieskumoch som prišiel na myšlienku, že by som chcel mať asistenčného psa pre ZŤP a dúfam, že sa vrátim do normálneho života s menšími príznakmi.

Uvedomujem si, že choroba úplne nezmizne, ale pes by mi veľmi pomohol, najmä teraz, keď žijem sám a nikto si nevšimne, keď sa niečo stane.

Dokáže rozpoznať, kedy sa to deje, a v prípade núdze mi dokonca prinesie lieky alebo ma upokojí a jednoducho mi dodá istotu, ktorú mi nikto iný nemôže poskytnúť.

Dokáže urobiť mnoho ďalších vecí, ktoré mi, dúfam, pomôžu poraziť moju chorobu alebo ju potlačiť, aby som mohol viesť normálny každodenný život ako ostatní ľudia v mojom veku.

Pes môže ísť aj na miesta, kam nikto iný nemôže, a ak budem mať šťastie, tak aj do nemocnice alebo na trhy podľa zákona.

Rovnako ako vodiaci pes alebo podobne.

Takže by som bol veľmi rád za každý cent a euro, ktoré by sa dalo darovať a pomohlo mi dosiahnuť môj cieľ.

Nemá to byť žobranie, ale naozaj by som to potreboval, lebo ako praktikant a študent, žiaľ, nemám taký dobrý príjem, aby som to mohol urobiť.

A málokto dokáže dať dohromady peniaze sám, ale bolo by to super dôležité pre moju budúcnosť a pre potlačenie choroby.

Žiaľ, tento typ výcviku alebo asistenčného psa neprepláca žiadna zdravotná poisťovňa a náklady si musíte hradiť úplne sami, ak ste naň odkázaní, čo je, žiaľ, takmer nemožné, a preto je väčšina ľudí odkázaná na pomoc cudzích ľudí.

Zdravotná poisťovňa zatiaľ hradí len náklady na slepeckého psa, všetky ostatné asistenčné psy si musíte hradiť z vlastného vrecka, čo je pre mňa ako študenta a cvičiteľa, žiaľ, nemožné.

Ale pre mňa by to bola posledná možnosť bez ďalších liekov a iných opatrení.

Bola by som veľmi vďačná za každú pomoc a každý cent!

S láskavým pozdravom