Ahoj

Volám sa Vicky a mám teraz 21 rokov.

Bohužiaľ, nemám najľahší životný príbeh, ale určite nie som jediná.

Keď som mala 14 rokov, po niekoľkých traumatických udalostiach a zážitkoch ma vzal do opatery úrad pre mládež a potom som niekoľko rokov žila v skupinovom domove.

Krátko po tom, ako som sa tam nasťahovala, sa môj život otočil o 180 stupňov, pretože som po tom všetkom, čo sa stalo, náhle ochorela psychicky.

Po prvýkrát som sa dostala do kliniky detskej a mládežníckej psychiatrie a prejavili sa u mňa prvé príznaky.

Bohužiaľ som začala ubližovať sama sebe a nevedela som, čo si počať so všetkými svojimi myšlienkami, pocitmi a hnevom.

Po nejakej dobe sa objavili disociatívne záchvaty

, kŕče a ďalšie príznaky, kvôli čomu som musela tráviť veľa času v klinikách a nemocniciach.

Vtedy som teda nemohla žiť svoj život tak ako ostatní mladí ľudia v mojom veku a bola som veľmi závislá na pomoci.

Nakoniec som musela začať užívať lieky a stalo sa to chronickým.

Vtedy mi to všetko nebolo jasné a nebola som si vedomá toho, čo to pre mňa znamená, pretože to bolo na mňa príliš veľa.

Po niekoľkých týždňoch sa v mojom živote objavila diagnóza PTSD.

Mnoho ľudí si teraz určite myslí, že psychické problémy nie sú nič zlé, ale nie, to nie je pravda. Táto choroba mi vzala rovnako veľa životnej sily a vôle ako niekomu, kto má rakovinu a musí dlho podstupovať chemoterapiu, pretože PTSD vyžaduje veľa času, veľa terapie a predovšetkým veľa pozornosti.

Bohužiaľ, táto choroba nie je dostatočne preskúmaná, resp. v dnešnej spoločnosti sa všetko bagatelizuje.

Človek počúva veci ako, že je to „len“ psychického pôvodu a že by sa nemal tak správať, ale čo to vlastne s človekom robí, si väčšina ľudí dodnes, bohužiaľ, neuvedomuje.

Mne to však vzalo veľa životnej sily a radosti zo života, o ktoré sa teraz musím namáhavo bojovať.

Od roku 2022 už nežijem v zariadení pre mládež, ale sama.

Aj kvôli strate chráneného priestoru som opäť utrpela veľa neúspechov, ktoré mi kládli prekážky do cesty. Niekoľko mesiacov som nebola schopná pracovať ani chodiť do školy, pretože bolo príliš veľké riziko, že sa mi niečo stane alebo že budem mať opäť relaps.

Medzitým som na celkom dobrej ceste, ale choroba mi stále kladie do cesty veľa prekážok, ktoré nedokážem prekonať sama.

Medzitým užívam lieky, mám za sebou niekoľko terapií a pobytov v klinike a nemocnici a chcem nájsť dobrú cestu, čo však sama nedokážem.

Osobne som sa rozhodla, že už nechcem užívať žiadne ďalšie lieky, pretože vedľajšie účinky nie sú zanedbateľné, a preto ma napadla myšlienka so psom.

Som od prírody introvertný človek a teším sa z kontaktu so zvieratami.

Samozrejme, v posledných rokoch sa veľa zmenilo a zlepšilo, ale choroba je stále tu a záchvaty, žiaľ, stále nezmizli, čo je pre mňa stále extrémne ťažké, pretože chcem žiť svoj život ako všetci ostatní v mojom veku, ktorí sú zdraví.

Po niekoľkých rešeršiach ma napadlo, že by som chcela asistenčného psa pre PTSD a dúfam, že mi to pomôže vrátiť sa do normálneho života s menej výraznými príznakmi.

Je mi jasné, že choroba úplne nezmizne, ale pre mňa by bol pes obrovskou pomocou, najmä teraz, keď žijem sama a nikto si nevšimne, ak sa niečo stane.

Všimne si, keď sa to stane, a v prípade núdze mi môže dokonca priniesť lieky alebo ma upokojiť a jednoducho mi poskytnúť istotu, ktorú mi inak nikto nemôže dať.

Môže robiť ešte veľa iných vecí, ktoré mi, dúfam, pomôžu prekonať moju chorobu alebo ju aspoň trochu zmierniť, aby som mohla opäť viesť normálny každodenný život ako ostatní ľudia v mojom veku.

Pes smie potom chodiť aj na miesta, kam inak nikto nemôže, a ak budem mať šťastie, podľa zákona dokonca aj do nemocnice alebo na trhy.

V podstate ako vodiaci pes pre nevidiacich alebo niečo podobné.

Bola by som nesmierne vďačná za každý cent a euro, ktoré mi môžete darovať a pomôcť mi tak dosiahnuť môj cieľ.

Nechcem žobrať, ale naozaj by som to potrebovala, pretože ako učňovka a študentka nemám, žiaľ, taký dobrý príjem, aby som si niečo také mohla dovoliť.

A hoci takmer nikto nedokáže získať peniaze sám, sú veľmi dôležité pre moju budúcnosť a zvládnutie choroby.

Bohužiaľ, tento druh výcviku resp. asistenčného psa nehradí žiadna zdravotná poisťovňa a náklady si musíte znášať úplne sami, ak ste na to odkázaní. Čo je, žiaľ, takmer nemožné, a preto je väčšina ľudí odkázaná na pomoc cudzích ľudí.

Doteraz poisťovňa hradí len náklady na vodiaceho psa, všetky ostatné asistenčné psy si musíte platiť úplne z vlastného vrecka, čo pre mňa ako študentku a stážistku bohužiaľ nie je možné.

Pre mňa by to však bola posledná možnosť bez ďalších liekov a iných opatrení.

Bola by som veľmi vďačná za každú pomoc a každý cent!

S pozdravom