Som mamou dvoch detí, zdravotnou sestrou a už viac ako desať rokov majsterkou v improvizácii vo všetkých kategóriách.

Než som sa dostala až sem, striedala som rôzne nízko platené brigády, aby som vychovala svoje deti, a vo veku 28 rokov som zmaturovala a stala sa zdravotnou sestrou. Konečne slušný plat, konečne trochu stability... a dokonca odvaha znovu veriť v život (spoiler: má zmysel pre humor). Tak som si našla milého.

Romantika trvá, čo trvá, a rozchod je komplikovaný. Vďaka úveru sa mi podarilo kúpiť starý domček v dedine. Deti síce už nemajú nadzemný bazén, ale to nevadí, tento domček bude skutočne útulným hniezdočkom! Všetky práce robím sama: elektrika, inštalatérske práce (PER, nemám zručnosti na prácu s meďou), sadrokartón... večer, cez víkendy, medzi dvoma pracovnými dňami.

Verím tomu, prízemie je takmer hotové (2 spálne, obývačka, kúpeľňa so sprchou a čoskoro aj skutočná kuchyňa).

Lenže všetko sa musí zbúrať kvôli kapilárnej vlhkosti. Vyskúšala som všetko, nič nezabralo. Beriem si nový úver, aby som zaplatila odborníkov na vlhkosť. Musím čakať minimálne rok, kým steny zbavené sadrokartónu vyschnú. Nie je to príliš ružové, ale nevzdávame sa.

Uplynie rok a jedna neinformovaná (alebo naopak) bankárka mi navrhne tretí úver, aby som mohla obnoviť práce. Súhlasím, ak moja poradkyňa podporuje môj projekt, znamená to, že nie je žiadny problém (okrem toho, že som na 46 % miery zadlženosti).

V práci si zvyšujem počet hodín, pracujem veľa. Čakám na apríl ako na Mesiáša. Keďže moje hodiny sú ročné, všetky nadčasy sa vyplácajú na konci tohto mesiaca. Ale koncom decembra, keď som išiel do práce, spadol som na ľad a zlomil som si kostrč. Budem mať len týždennú pracovnú neschopnosť namiesto pôvodne plánovaných troch týždňov, lebo chápem, že časť mojich nadčasov pohltí táto pracovná nehoda. Je to nespravodlivé? Áno, viem to, a tak protestujem u svojich nadriadených.

Dostala som za to tvrdú odplatu: bezohľadne ma striedali na nočných a denných zmenách. Zmenili mi rozpis služieb tak, aby som pracovala len s najnepríjemnejším zdravotníkom v mojej kariére. Snažím sa o tom hovoriť so svojimi nadriadenými. Som vyčerpaná. Majú riešenie: v apríli mi bez môjho súhlasu zrušili niekoľko zmien.

Výsledok: ročné nadčasy zmizli, plat klesol na minimum, na pracovisku vládla jedovatá atmosféra. A čo ďalej? Tlak, zle platené nočné smeny (10 eur hrubého za noc), mlčanie nadriadených... a depresia.

Na konci augusta som dala výpoveď a robím to, čo viem: liečim.

Otvorím si vlastnú ordináciu, sama, s presvedčením. Pre pacientov a pre seba.

Medzitým som striedala dočasné úlohy, aby som premenila svoj dom na pracovný priestor. Potrebujem dve oddelené adresy (pracovnú a osobnú). Moje deti a ja budeme teda bývať na poschodí... s oknami s jednoduchým zasklením alebo bez skla na najvyššom poschodí.

Zima je dlhá, administratíva ešte dlhšia. Papiere sa práve dokončili. Ešte žiadni pacienti = žiadny plat. Ale príspevky (URSSAF, Carpimko) prichádzajú. V plnej výške.

Dnes mi chýba 6 000 € na výmenu okien a na to, aby bolo poschodie obývateľné a dôstojné pre moje deti.

Len toľko. Žiaden zámok. Žiadna vírivka. Len okná, ktoré sa dajú zavrieť a ktoré izolujú.

Ak mi chcete pomôcť prekonať túto prekážku, aj keby len skromne, bude to pre mňa obrovská pomoc. A ak nemôžete prispieť finančne, aj zdieľanie má veľkú hodnotu 💛

Ďakujem, že ste si prečítali môj príbeh.

Sľubujem: budem pokračovať vpred aj keď je podlaha klzká.

Marianne