❤️Ak čítate tieto riadky, znamená to, že som našiel odvahu napísať❤️

Pred niečo menej ako rokom sa môj život zastavil v plnom prúde.

Bolesť v bedrovej oblasti. Potom vyšetrenia. Ešte viac vyšetrení. Takmer šesť mesiacov hľadania. Pochybovania. Trpenia.

Až do dňa, keď som zrútila v čakárni u svojho lekára. Záchranka, nemocnica, čakanie... a potom tá veta, ktorá vás prejde ako nôž:

Rakovina pľúc.

Rakovina pečene.

Metastázy v kostiach. V bedrách. V lebke. V chrbtici.

V tej chvíli som nemyslela na seba.

Myslela som na svoje deti.

Som mamou troch pokladov: Jérémyho (23), Liama (12) a Mie (11).

Liam a Mia trpia Ehlers-Danlosovým syndrómom, vzácnou genetickou chorobou, ktorou trpím aj ja sama. Ich každodenný život je už tak boj: chronické bolesti, extrémna únava, pády, vyvrtnutia, invalidný vozík. Vidieť svoje deti trpieť je bolesť, s ktorou sa naučíte žiť... ale nikdy si na ňu nezvyknete.

Takže oznámiť im, že ich mama má metastázujúci rakovinu... to je zemetrasenie.

Začalo sa ožarovanie.

Bolesti spôsobené kostnými metastázami sú nepopísateľné. Drvia vás. Vyčerpávajú vás. Nedajú vám žiadnu úľavu. Niekedy som prosila, aby to prestalo.

Potom prišla srdcová tamponáda. Moje srdce obklopila voda. Pohotovosť. Dva týždne na intenzívnej starostlivosti. Dva týždne bez toho, aby som mohla objaviť svoje deti. Večer sme spolu hovorili cez videohovor. Usmievala som sa pre nich. Potom som vypla obrazovku... a v tichosti som plakala.

Vážila som 40 kíl. Stala som sa tieňom samej seba.

Môj partner žil v neustálom strachu, že ma stratí.

Po dvoch chemoterapiách, z ktorých jedna bola veľmi agresívna, biopsia odhalila špecifickú mutáciu. Malé svetielko v tme.

Začala som s cielenou terapiou. Štyri tabletky denne.

O tri mesiace neskôr vyšetrenia ukázali ústup nádorov. Po prvýkrát som dýchala inak ako zo strachu.

Vedľajšie účinky sú ťažké: strata citlivosti v prstoch, bolesti, výkyvy nálady, únava... ale vydržím. Lebo každý získaný deň je dňom s mojimi deťmi.

Opustili sme mesto, aby sme boli bližšie k mojej rodine, v malej dedinke na juhu. Tu je život pokojnejší... ale bez auta je aj komplikovanejší.

Môj partner sa pohybuje na bicykli. Ja nemôžem. Verejná doprava je pre moje krehké telo príliš náročná. Získanie vodičského preukazu by si vyžadovalo energiu, ktorú už nemám.

Dnes nie je môj sen nijaký extravagantný.

Je jednoduchý. Takmer obyčajný.

Chcela by som si vyzdvihnúť dcéru, keď zavolajú zo školy, že má príliš silné bolesti.

Môcť odviezť syna na schôdzku bez toho, aby som bola závislá od niekoho iného.

Byť schopná sama si kúpiť chlieb.

Získať späť trochu dôstojnosti, trochu samostatnosti.

Malé auto bez vodičského preukazu by zmenilo náš každodenný život.

Ale s našimi skromnými príjmami je to nedosiahnuteľné.

Máme aj ďalší sen.

Vziať sa. Pokiaľ to ešte môžem. Osláviť lásku uprostred chaosu. Darovať našim deťom krásnu spomienku, dôkaz, že život napriek všetkému ide ďalej.

Neviem, čo mi prinesie budúcnosť.

Teraz žijem prítomnosťou. Každý smiech, každé objatie, každé „mamička“ je poklad.

Požiadať o pomoc je bezpochyby jedna z najťažších vecí, aké som kedy urobila.

Ale robím to pre nich. Pre nás. Aby som mohla pokračovať, pokiaľ to ešte dokážem.

Ak sa rozhodnete nám pomôcť, neposkytujete len dar.

Darujete nám nezávislosť.

Čas.

Spomienky.

Dôstojnosť.

Lásku.

Z celého srdca vám ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie tohto textu.

Ďakujem za vašu láskavosť. 🤍

Estelle