Volám sa Anja, som slobodná mama a nič nerobím radšej – ale pomaly mi dochádzajú sily...

Nasledujúce riadky opisujú moju situáciu a moju prosbu k vám...

Mám dvoch chlapcov, obaja sú úplne skvelí.

Môj starší syn bol vždy medicínsky zvláštny prípad. Už počas tehotenstva sa objavili nevysvetliteľné odchýlky, ale nikto tomu nepripisoval žiadny význam. Hneď po narodení to však začalo. Odchýlky na hlave, odchýlky na bedrách, odchýlky v raste. Všetko bolo viackrát vyšetrené, medzitým sme pravidelne navštevovali 20 rôznych lekárov. Žiaden z týchto lekárov nevedel stanoviť diagnózu, dodnes nie. Každý ho však nejako liečil, po rokoch pokusov sa vykonali aj operácie bedier (vo veku 12 rokov dysplázia na oboch stranách). Všetky kĺby sú v neporiadku a spôsobujú problémy. Pretože nerástol dostatočne, vyskúšali na ňom vtedy nový liek. Celé roky som mu ho musela dvakrát denne pichať doma. Táto liečba bola náhle ukončená slovami:„Tak, prajem vám všetko dobré, terapia je ukončená. Liečivo je veľmi drahé a nič to neprinieslo.“

Krátko predtým, ako môj najstarší syn dosiahol plnoletosť, sa u neho spontánne objavila zvláštna forma epilepsie. Nedá sa liečiť liekmi. Lekári si myslia, že je to všetko spôsobené základným ochorením – ktoré však nikdy nebolo možné diagnostikovať. Podľa lekárov je medicínsky výnimočný. V dôsledku pádov si už spôsobil (nezvratné) zranenia lebky, stavcov a ramena. Hoci má už vyše 20 rokov, nemôže bývať sám. Žije teda u mňa. Nemohol ani normálne začať odbornú prípravu. Úrad pre dôchodky mu kládol do cesty len prekážky. Teraz absolvuje odbornú prípravu, ktorú mu ako jedinú schválil úrad práce. Inak by žiadnu financovanú nedostal. Vôbec nedostávame žiadnu finančnú podporu odnikiaľ, pretože šedé zóny sa neplatia. Bez diagnózy žiadne peniaze. To všetko je pre nás všetkých veľmi ťažké znášať a pomaly nám dochádzajú sily. Ak sa teraz u niektorého z nás pridá ešte depresia alebo niečo iné, tak už ani neviem, čo robiť.

Môj malý je psychicky dosť na dne. Má záchvaty paniky, keď má jeho starší brat záchvat. Stále sa ma pýta, či môže záchvat skončiť aj veľmi zle. Má extrémny strach o svojho brata! A ja tiež o svojho syna.

Ja sama som nemala čas chodiť na lekárske vyšetrenia, takže teraz som celkovo tiež dosť na dne. Už som za to zaplatila – nedávno som sa nevyhla operácii.

Kvôli mnohým lekárskym vyšetreniam môjho syna je moje pracovné miesto ohrozené (príliš veľa absencií). Svoju predchádzajúcu prácu som stratila z toho istého dôvodu. S epilepsiou však môj najstarší syn nemôže získať vodičský preukaz, takže ho musím na vyšetrenia voziť ja. Jeho otec sa o neho vôbec nestará a nikdy sa o neho nestaral.

Šancu pre nás vidím v sťahovaní do vlastného domu. Domu s menej zdrojmi úrazov. Momentálne bývame v starom dome – veľa stien, strmé schody, ostré hrany dlaždíc atď. Ak prídem o prácu, ako jediná živiteľka rodiny už nebudem môcť platiť nájomné.

Sťahovaním by konečne dostal aj môj malý syn svoju vlastnú izbu. Naliehavo potrebuje miesto, kde sa bude cítiť dobre a bezpečne, aby ho to, čo prežil, nezlomilo.

Prosím, pomôžte nám malým príspevkom.

Za tie peniaze by som si najradšej kúpila zdravie! Keďže to nie je možné, sledujem sen o vlastnom dome pre mojich chlapcov a pre mňa. Dúfam, že tým získam aj trochu viac zdravia pre nás troch!!!

Možno by som mala dokonca letnú kuchyňu – kvôli svojim zdravotným ťažkostiam si sama pripravujem tinktúry, krémy a čaje z liečivých bylín.

A možno by som mala aj šijáreň. Šitie mi prináša relax a možno by som to mohla robiť aj ako vedľajšiu činnosť.

Prosím, prispite, ale nie zo súcitu, ale preto, že môžete a chcete!

Aj malý príspevok pomôže.