Vážení podporovatelia!

Vzhľadom na moje vážne a pokročilé ochorenie sa na vás obraciam s prosbou o pomoc. V dôsledku môjho zdravotného stavu som sa bohužiaľ stal práceneschopným a aj každodenná sebaobsluha mi spôsobuje ťažkosti. Mojím cieľom je, aby som napriek svojej bezmocnosti nebol pre svoju rodinu neúnosnou finančnou záťažou.

Akýkoľvek finančný príspevok, aj keď len malý, je pre mňa obrovskou pomocou! Ďakujem za Vašu pozornosť a podporu.

Bohužiaľ, môj príbeh siaha až 11 rokov dozadu.

Vtedy mi po prvýkrát stanovili diagnózu, že mám zhubný nádor. Pri odbere vzorky sa zistilo, že ide o low grade myxofibrosarkóm, ktorý mi narastal na panvovú kosť. V popise operácie bolo uvedené, že mi odstránili nádor veľkosti detskej hlavy. Lenže pred operáciou som dostal anestéziu do chrbtice, ktorá sa nepodarila, a tak mi ochrnula celá ľavá noha. Operácia bola úspešná, nádor mi odstránili, ale začala sa moja 30-dňová rádioterapia, na ktorú som chodila na invalidnom vozíku, pretože mi ochrnula ľavá noha. Tri mesiace som chodila na rádioterapiu na invalidnom vozíku a potom na dvoch barlách každý deň. Keďže som chodila na liečbu, moja noha sa vrátila do normálu len čiastočne. (A skrátila sa mi achilovka.)

-Potom v roku 2019 som si konečne našiel prácu (chodil som s krívaním) a kvôli tomu som musel ísť na vyšetrenie pľúc. Tam som dostal druhú ranu! Metastázy v pľúcach. Tento druh rakoviny v Maďarsku skúma len jeden človek. Poslali ma k tomu špecialistovi. Dostal som prvú chemoterapiu. Potom kontrolné CT, nádory narástli. Ďalšie kolo. Ďalšia chemoterapia – ďalší rast. Skúsili sme experimentálny liek. Nepomohol, ale mal silné vedľajšie účinky. Potom nasledovala rádioterapia. Tá však nemohla trvať dlho, lebo poškodzuje pľúca. Tu bola menšia prestávka.

- V roku 2022 mi konečne povedali, že ma budú operovať. V Budapešti som podstúpila obojstrannú operáciu pľúc. Odstránili mi 17 uzlín. Zdalo sa, že je všetko v poriadku.

- V roku 2024 sa nádor v pľúcach opäť začal mierne zväčšovať. Tak som dostal ďalšiu chemoterapiu, ktorá ma v januári takmer zabila. Potom mi navrhli, aby sme skúsili imunoterapiu. Po silnom dusení a kašli kontrolné CT ukázalo rast. Bohužiaľ, ani to nepomohlo. Potom mi špecialista ako poslednú možnosť predpísal ďalšiu chemoterapiu. Takže rok 2025 pre mňa spočíval len v tom, že som chodila na nejakú chemoterapiu!

Medzitým som viedla domácnosť a vychovávala svoje dve dcéry, manžel niekedy pracoval, niekedy ma vozil na liečbu.

Potom ma v decembri takmer zabila aj posledná chemoterapia. Môj stav sa neustále zhoršoval. Tekutina, ktorá sa mi celý rok pekne hromadila v ľavom pľúci, už takmer pokryla celé pľúca. Zo 88-kilovej veselej ženy urobili 62-kilovú. Môj onkológ ma úplne odpísal a chcel ma poslať na hospicové oddelenie.

Dostala som zápal pľúc, takže nový rok 2026 som začala na pohotovosti. Lenže tam so mnou nechceli nič robiť, lebo v dokumentácii bolo uvedené, že som v hospici. Nedala som sa a s veľkými ťažkosťami ma prijali na pľúcnu kliniku! Dostala som antibiotiká. Bohužiaľ, lekárka mi povedala, že nádor je v takom pokročilom štádiu, že mi už nemôžu pomôcť. Potrebujem neustály prísun kyslíka, lebo inak mi klesne hladina kyslíka v krvi tak nízko, že sa začnem dusiť, srdce mi bije rýchlejšie a mám závraty. Preto ma poslali domov s kyslíkovým koncentrátorom, čo je zariadenie, ktoré funguje na 220 V.

(Existujú aj prenosné kyslíkové koncentrátory, ale tie zdravotná poisťovňa neprepláca a stoja okolo 500 000 forintov.) Takže v podstate som pripútaný k prístroju a zdá sa, že to tak zostane, kým budem žiť... Takže už nemôžem počítať s žiadnou lekárskou pomocou, pretože momentálne nie som ani operovateľný... Neustály prísun kyslíka a s ním spojené bremená sú teraz dosť ťažké.

Už 4 mesiace som nikde nebol a obávam sa, že už ani nebudem mať tú možnosť.

Bohužiaľ, psychicky ma to už veľmi vyčerpáva. Ťažkosti každodenného života! Nedokážem sa riadne podieľať na domácich prácach.

Chcela by som pomôcť svojej rodine, lebo v poslednej dobe sme už dosť vyčerpali naše úspory. Aby som aspoň pár dní nemusela premýšľať nad tým, ako ďalej a čo bude, ak...

Aby som mohla byť v tom, čo mi zostáva zo života, naozaj šťastná až do konca a odísť s myšlienkou, že áno, mama sa snažila, lebo už 11 rokov bojuje s chorobou, pri ktorej je šanca na prežitie len 1 rok.

A konečne dokážeme dokončiť aj renováciu kúpeľne, ktorú sme začali pred 3 rokmi, a celý náš dom, aj stodolu, ktorej severná stena sa zrútila po silnej búrke.

A keby sa náhodou stalo niečo zlé, nech sa o to môj manžel nemusí starať, lebo už 11 rokov bojujeme spolu a naozaj ľutujem, že nás postihol takýto osud. Nemáme priateľov, a tí, čo nám zostali, už nevedia, čo si s touto situáciou počať. Bohužiaľ, rok 2025 bol len o liečbe a rok 2026 už len o prežití. O tom, že sa, žiaľ, každý deň približujem ku koncu. Preto sa snažím žiť každý deň tak, ako keby bol posledný...

Takto ťa v konečnom štádiu rakoviny a v úplnej beznádeji prosí o pomoc matka dvoch detí!

(Ak má niekto akékoľvek pochybnosti, že som podvodníčka alebo klamárka, pokojne mi napíšte, ale rada vás pozvem aj na kávu k nám domov.)

Ak nemáš možnosť prispieť finančne, veľmi pomôžeš aj tým, že tento príspevok zdieľaš!