Hovorím o zneužívaní, aby som otvoril oči čo najväčšiemu počtu ľudí. Aby sa znížil počet obetí a aby sa ľudia prestali pozerať inam, aby prestali mlčať, pretože často jedinou šancou obetí je, ak im niekto nejakým spôsobom príde na pomoc. A nakoniec preto, lebo by som chcel všetkým obetiam, ktoré ležia na zemi, ukázať, že je možné postaviť sa na nohy, že je možné byť opäť šťastný.

Chcem, aby si ostatní uvedomili, že existujú rany, ktoré sa nikdy nezahoja. Učíme sa s nimi žiť. Po čase už nie sú trápením, nie sú súčasťou nášho každodenného života, ale keď počujeme o prípadoch iných alebo keď prežívame ťažké obdobie, tieto jazvy nás začnú svrbieť a všetky tie hrôzy sa nám znova a znova vybavujú. Už sa netrieska o podlahu, ale bolí to a my musíme dovoliť, aby cez nás tento pocit prešiel. Je to úplne normálne.

Mám veľa spomienok: niektoré ľahké a niektoré hrozné, na ktoré nikdy nezabudnem, kým budem žiť. Tieto obrazy sa mi vypálili do mozgu. Jedna z nich sa stala po niekoľko dní trvajúcej vláde teroru, keď som už nemohla znášať neustále slovné urážky, trestajúce a dušu drásajúce mlčanie a provokácie. Odvážila som sa povedať dosť a rozpútalo sa peklo. Násilník vždy čaká na tento okamih, aby ospravedlnil svoje konanie a presvedčil druhú osobu, že ho vyvolal svojím správaním, pohľadom, slovami, a potom si doslova dá povolenie udrieť. Presne to sa vtedy stalo.

Najprv začal len hádzať moje predmety na zem, rozbíjať ich, a keďže som ho neposlúchala, začal do mňa strkať, pritláčať ma k stene, trhať mi telo prstami skrútenými do pazúrov. Neodvážila som sa pohnúť. Vedela som, že ak by som sa vzoprela, bolo by to len olejom do ohňa. Nakoniec ma pustil, a keď som začala upratovať trosky, skočil predo mňa, chytil ma pod krk dvoma chvatmi, strhol ma na zem, do črepín a začal zo mňa žmýkať šťavu. Bola som na smrť vystrašená a nemala som silu bojovať. Jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo:

"Bože, ak ma to zabije, čo bude s mojím synom?"

A potom sa zrazu všetko zastavilo. Nie samotný akt, ale ja. Mala som otvorené oči, ale nič som nevidela. Pocítila som otras a bolo to, akoby mi vytrhli dušu. Od tej chvíle si nič nepamätám: to bolo moje vedomie, obrana mojej duše, aby prežila tú hrôzu.

Ďalšia vec, ktorú si pamätám, je, že som zo všetkých síl kričal a kopal, a potom som nejako vyskočil na nohy a udrel zviera päsťou. Celý čas som si myslel, kam som klesol, čím som sa stal! Kričal som z plných pľúc: - čo si to urobil, ty zviera? Takmer si ma zabil! A on sa usmial a povedal: - Neudusil som ťa, len som ťa držal pod krkom, aby som ťa umlčal. Vtedy som si konečne priznala, že musíme ísť, nemôžeme tu zostať.

Príbeh nášho úteku od otca môjho malého chlapca.... Odvtedy žijeme u mojej babičky,ktorá má 88 rokov, a hoci mám stabilnú prácu,potrebujem dvojmesačnú zálohu na nájom a nemôžem si to dovoliť, s tým teraz žiadam o pomoc.