Som tu zo zúfalstva.

Sme rodina poľnohospodárov s vlastným podnikom, ale vzhľadom na okolnosti vo svete a podnikateľské rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako zničujúce, sme sa dostali do slepej uličky. Sme v rukách bezohľadných exekútorov, ktorí využívajú našu situáciu a vyhrážajú sa, že nám zabavia majetok, ak im nedáme peniaze, ktoré požadujú na dlhy (dokonca bez vedomia veriteľov, s ktorými sme priamo rokovali). Otec to nedáva najavo, ale už neskrýva zúfalstvo, nespí, mama tým trpí, už prišla o úspory, platí staré príslovie "v dome, kde nie je chlieb, sa všetci bijú a nikto nemá pravdu", a ja budem v januári otcom a vidím sa bez budúcnosti, bez sily bojovať. Je to beznádejné.

Ale ako všetko v živote, len smrť nemá riešenie. V tomto prípade sa snažíme predať pozemok a hneď ako ho predáme, splatíme dlhy a zbavíme sa vydierania. Môžeme mať budúcnosť. Musíme len predať pozemok. Rýchlo.

Neviem, či sa nám ho podarí predať zajtra alebo o mesiac, ale o mesiac už bude neskoro. Nemáme peniaze na ošetrenie vinohradu, na začatie zberu úrody, na údržbu traktora... Nehovorím, že nemáme peniaze na jedlo, pretože záhrada a zvieratá nás živia. A nemáme peniaze na to, aby sme sa vysporiadali s exekútormi, ktorí nám hrozia, že každú chvíľu prídu a zoberú nám vybavenie, ktoré potrebujeme na prácu, traktor a stroje. Hneď ako pôdu predáme, budeme môcť situáciu stabilizovať.

Nežiadam, aby sme peniaze dostali, len aby sme ich požičali, kým sa nám nepodarí zrealizovať predaj.