Som tu v zúfalstve.

Sme rodina poľnohospodárov, ktorí sa živia svojou činnosťou, ale kvôli okolnostiam vo svete a obchodným rozhodnutiam, ktoré sa ukázali ako zničujúce, sme sa dostali do slepej uličky. Sme v rukách nemilosrdných vymáhačov dlhov, ktorí využívajú našu situáciu a hrozí nám zabavením majetku, ak im nedáme peniaze, ktoré požadujú za dlhy (a to aj bez vedomia veriteľov, s ktorými priamo rokujeme). Môj otec to nedáva najavo, ale už neskrýva zúfalstvo, nespí, moja mama tým trpí, už prišla o úspory, ktoré mala, platí staré príslovie „v dome, kde nie je chlieb, všetci sa hádajú a nikto nemá pravdu“ – ja budem v januári otcom a vidím, že nemám budúcnosť, nemám silu bojovať. Je to zúfalé.

Ale ako všetko v živote, len smrť nemá riešenie. V tomto prípade sa snažíme predať pozemok a hneď ako ho predáme, splatíme dlhy a zbavíme sa vydierania. Budeme mať budúcnosť. Potrebujeme len predať ten pozemok. Rýchlo.

Neviem, či sa nám podarí predať ho zajtra alebo až o mesiac, ale o mesiac už bude neskoro. Nemáme peniaze na starostlivosť o vinicu, na začatie zberu úrody, na údržbu traktora... len nehovorím, že nemáme peniaze na jedlo, lebo zeleninová záhrada a zvieratá nás živia. A nemáme peniaze na to, aby sme čelili vymáhačom dlhov, ktorí nám kedykoľvek hrozí, že prídu zabaviť vybavenie potrebné na našu prácu, traktor a stroje. Hneď ako sa pozemok predá, podarí sa nám stabilizovať situáciu.

Nežiadam o darované peniaze, len o pôžičku, kým sa nám podarí uskutočniť predaj.