Milí priatelia

volám sa Tereza Jirková a som absolventka sociálnej práce.

S radosťou som prijala výzvu viesť zbierku na podporu šesťdesiatich detí z Gazy.

Tieto deti, postihnuté vojnou a núteným vysídlením, potrebujú našu pomoc. Verím, že každé dieťa má právo na vzdelanie, a som vďačná, že môžem prispieť k ich lepšej budúcnosti, aj keď len malým spôsobom.

V srdci utrpenia Gazy, kde je každý kútik poznačený zničením, žiari z malého, roztrhaného stanu mimoriadne svetlo. Tento stan nie je len úkrytom, ale skutočnou Školou nádeje. Volám sa Asmaa Khalil Abu Mandeel (42) a pracujem ako učiteľka v utečeneckom tábore Maghazi. Keď vojna pripravila mnoho detí o vzdelanie, rozhodla som sa, že nedopustím, aby ich pohltil strach a nevedomosť. Spolu s tromi ďalšími učiteľmi sme vytvorili malú improvizovanú školu – stan –, kde učíme deti s obmedzenými zdrojmi. Používame staré tabule a sedíme na zemi, ale naše odhodlanie zostáva nezlomné.

Každý deň sa tu šesťdesiat detí učí čítať, písať a znova snívať. Stan však čelí mnohým problémom – zateká a chýbajú stoly, zošity a elektrina. Napriek tomu deti prichádzajú deň čo deň s očami plnými nádeje. Snívame o tom, že jedného dňa premeníme tento stan na skutočnú triedu – bezpečnú, príjemnú a vybavenú všetkým, čo deti potrebujú na učenie. Vaša pomoc by pre nás znamenala viac než len materiálnu podporu.

Znamenala by nádej a budúcnosť pre šesťdesiat detí, ktoré vojna vytrhla z ich domovov.

Prispite ešte dnes na Školu nádeje a vráťte deťom silu žiť!

Drazí přátelé.

Volám sa Tereza Jirková a ako absolventka sociálnej práce som rada prijala výzvu viesť zbierku na podporu šesťdesiatich detí z Gazy. Tieto deti, zasiahnuté vojnovým konfliktom a núteným vysídlením, potrebujú našu pomoc.

Verím, že každé dieťa má právo na vzdelanie, a som vďačná, že môžem prispieť k ich lepšej budúcnosti, hoci len malou mierou.

Uprostred utrpenia Gazy, kde je každý kút poznačený skazou, vyžaruje z malého potrhaného stanu neobyčajné svetlo. Tento stan nie je len prístreškom, ale skutočnou Školou nádeje.

Volám sa Asmaa Khalil Abu Mandeel (42) a pracujem ako učiteľka v utečeneckom tábore Maghazi.

Keď vojna pripravila mnoho detí o vzdelanie, rozhodla som sa, že ich nenechám pohltíť strachom a nevedomosťou.

Spolu s ďalšími tromi učiteľkami sme vytvorili malú improvizovanú školu – stan, kde s obmedzenými prostriedkami učíme deti. Používame staré tabule a sedíme na zemi, ale naše odhodlanie zostáva nezlomné.

Každý deň sa tu šesťdesiat detí učí čítať, písať a znova snívať. Stan však čelí mnohým problémom – zateká doň, chýbajú stoly, zošity aj elektrina. Napriek tomu deti prichádzajú deň čo deň s očami plnými nádeje. Snívame o tom, že tento stan raz premeníme na skutočnú triedu – bezpečnú, príjemnú a vybavenú všetkým, čo deti potrebujú na učenie.

Vaša pomoc by pre nás znamenala viac než len materiálnu podporu.

Znamená nádej a budúcnosť pre šesťdesiat detí, ktoré boli vojnou vytrhnuté zo svojich domovov.

Prispite ešte dnes na Školu nádeje a darujte deťom späť silu žiť!