17. júla skoro ráno ma a moje malé deti prinútil požiar utiecť z horiaceho domu. Je to zážitok, ktorý nám zostane do konca života.... Nielen pre to, čo sme stratili, ale aj pre to, čo sme cítili: strach, bezmocnosť a zúfalstvo zmiešané s jedinou myšlienkou: zachrániť deti. V dome sme žili spolu: ja, môj štvorročný syn Kacper a dvojročná dcéra Nikola. Toto bolo naše miesto, náš svet. Náš každodenný život. Dnes môžem povedať, že z neho zostali len ruiny. Napriek všetkému, čo sa stalo, som vďačná.

Vďačná za to, že žijem. Že sa nám podarilo utiecť. Ale to, čo po sebe oheň zanechal, sa ťažko opisuje slovami. Prišli sme o všetko, čo sme vlastnili: oblečenie, veci do domácnosti, detské hračky, spomienky ukryté v predmetoch dennej potreby. Teraz ma čaká náročná cesta obnovy života od základov, krok za krokom. je tu veľa požiadaviek a každodenný život s dvoma malými deťmi toho veľa neponúka. Nebude to ľahké, ale viem, že sa o ne musím pokúsiť. Pre Kacpera a Nikolu.

Pretože aj keď zo stien nič nezostane, stále máme jeden druhého. A odtiaľ môžeme začať všetko odznova.