V malej miestnosti, slabo osvetlenej lúčmi neskorého západu slnka, sa pozerám na svoje trasúce sa ruky. Lekári mi povedali, že čas, ktorý mi zostáva, sa meria na mesiace, nie na roky. Už necítim hnev, len spaľujúcu túžbu: vidieť Egypt, krajinu, o ktorej som čítal od detstva, v rámci zaprášených stránok kníh o pyramídach, faraónoch a bohoch.

S poslednými úsporami a pomocou priateľov sa mi podarilo rezervovať si krátky výlet. Keď lietadlo klesalo nad púšťou a Níl sa objavil ako zelená stuha cez zlaté piesky, oči sa mi naplnili slzami. Nemohol som uveriť, že sa môj sen stal skutočnosťou.

Na druhý deň som pri západe slnka stál pred pyramídami v Gíze. Vietor niesol vôňu piesku a histórie. Sadol som si a oprel sa chrbtom o kameň starý tisíce rokov. Okolo mňa si turisti robili fotografie, ale ja som len zavrel oči a cítil som, ako sa čas naťahuje. Bol som tam, stál som pred večnosťou a na chvíľu už na chorobe nezáležalo.

V teplom tichu púšte som zašepkal: "Teraz môžem odísť v pokoji." A usmial som sa, pretože môj sen sa splnil.