Ahoj všetci, sme dve sestry, ktoré nikdy neradi prosili o pomoc, ale tentoraz je to iné – tentoraz je to naša jediná šanca zachrániť nášho milovaného Cira, výnimočného psa, ktorý má za sebou ťažký život. Prosíme vás, aby ste nám pomohli pokryť náklady a dali mu tak šancu naďalej žiť. Veľmi trpel a musel tvrdo bojovať, aby tu s nami mohol byť, a teraz by sme chceli urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme mu naďalej poskytovali pokoj, ktorý si toľko zaslúži. Pri vyšetrení v dôsledku neustálych gastrointestinálnych ťažkostí sa zistil dosť alarmujúci stav, kvôli ktorému bude potrebné podstúpiť citlivú operáciu a následnú liečbu. Všetko je samozrejme veľmi nákladné, príliš nákladné pre nás, ktorí sme práve prišli o prácu a sotva dokážeme pokryť každodenné výdavky na jedlo a liečbu, ktorú potrebuje pre rad ďalších, aj pomerne závažných ochorení z minulosti, spôsobených najmä rokmi života na ulici. Je to najsympatickejší a najvýnimočnejší pes na svete, čo môže potvrdiť každý, kto mal to šťastie spoznať ho počas rokov, ktoré strávil na ulici. Bohužiaľ, nezostáva nám nič iné, ako apelovať na vašu štedrosť v nádeji, že nám bude dopriata radosť pokračovať v dávaní lásky takej výnimočnej duši, ktorá nám odo dňa svojho príchodu do života nedala nič iné ako lásku. Jeho príbeh nemôže skončiť teraz, nie takto. Príbeh plný tisícok dobrodružstiev. Pre tých zvedavejších ho necháme, aby sa predstavil sám nižšie, a vopred vám ďakujeme za vaše dobré srdce.

Ahoj všetci, som Ciro, pes zo stanice! Mám asi 9 rokov, ale z mojich prvých rokov života si nič nepamätám. Prvá vec, na ktorú si spomínam, je dodávka železničiarov, ktorí ma našli úplne samého v starej opustenej stanici. Hneď som pochopil, že tá dodávka stojaca uprostred ničoho, kde som blúdil kto vie ako dlho, bude mojou záchranou. Tak som bežal, bežal... Uprostred vidieka a potom až k ceste, prenasledoval som ho, kým ma chlapci nenaložili a neodviezli so sebou na inú stanicu. Tam som žil nejaký čas, stal som sa maskotom dediny, mal som dokonca meno, práve Ciro zo stanice, a vlastnú búdu. Ale nikdy som nemal rád samotu, tak som začal blúdiť po dedine v hľadaní spoločnosti, pričom som viackrát riskoval, že ma zrazí auto. Tak som už nemohol žiť, všetci ma mali radi, ale nikto ma nevzal so sebou, až sa mi zdalo, že môj osud v útulku je čoraz bližšie. Našťastie som však nejaký čas predtým spoznal dve sestry, ktoré čakali na vlak, a okrem toho, že som zanechal stopy svojich zablatených labiek na ich čistých nohaviciach, postaral som sa o to, aby som zanechal svoje stopy aj v ich srdciach. Starali sa o mňa, keď mali čas, a tak keď mi na stanici zbúrali búdu, lebo som tam už nemohol zostať, prešiel som pár kilometrov pod slnkom a išiel som k nim domov. Ubehlo už nejaký čas, ale stále som tu spolu so svojím malým bratom, ktorého tiež zachránili pred osudom v útulku, a bol by som najšťastnejší pes na svete, keby som tu mohol zostať ešte chvíľu, na mojom šťastnom mieste. Dúfam, že budem mať opäť šťastie a stretnem ďalších dobrosrdečných ľudí, ktorí mi pomôžu splniť môj sen. ❤️