Ahojte všetci, sme dve sestry, ktoré nikdy neradi žiadali o pomoc, ale tentoraz je to inak, tentoraz je to naša jediná šanca, ako zachrániť nášho milovaného Cira, zvláštneho psíka, ktorý má za sebou ťažký život. Prosíme vás, aby ste nám pomohli s výdavkami a dali mu tak šancu na ďalší život. Veľmi si vytrpel a musel tvrdo bojovať, aby tu mohol byť s nami, a teraz by sme chceli urobiť všetko pre to, aby sme mu mohli naďalej dopriať pokoj, ktorý si tak bohato zaslúži. Počas vyšetrenia po pretrvávajúcich žalúdočno-črevných problémoch sa objavil dosť znepokojujúci obraz, ktorý si vyžiada citlivú operáciu a následnú liečbu. To všetko je samozrejme veľmi nákladné, príliš veľa pre nás, ktorí sme práve prišli o prácu a len ťažko si môžeme dovoliť každodenné výdavky na stravu a starostlivosť, ktorú potrebuje pre rad ďalších predchádzajúcich patológií, z ktorých niektoré sú dosť vážne, väčšinou v dôsledku dlhoročného túlania. Je to ten najmilší a najvýnimočnejší pes na svete, to môže potvrdiť každý, kto mal to šťastie spoznať ho počas jeho rokov na ulici. Žiaľ, neostáva nám nič iné, len sa obrátiť na vašu štedrosť v nádeji, že nám bude dopriata radosť z toho, že budeme môcť naďalej rozdávať lásku takejto výnimočnej duši, ktorá odo dňa, keď sa objavila, nerobila nič iné, len napĺňala naše životy láskou. Jej príbeh sa teraz nemôže skončiť, nie takto. Príbeh tisícich dobrodružstiev. Pre tých zvedavejších nech sa predstaví nižšie, pričom vám vopred ďakuje za vaše dobré srdcia.

Ahojte všetci, ja som Ciro, staničný pes! Mám asi 9 rokov, ale zo svojich prvých rokov si nič nepamätám. Prvé, čo si pamätám, je železničiarska dodávka, ktorá ma našla úplne samého na starej opustenej stanici. Hneď som vedel, že tá dodávka stojaca uprostred ničoho, kde som sa túlal ktovie ako dlho, bude mojím záchranným lanom. Tak som utekal, utekal. Uprostred krajiny a potom až na cestu som ju naháňal, až kým ma chlapci nezobrali a neodviezli so mnou na inú stanicu. Tam som nejaký čas žil, stal som sa maskotom dediny, dokonca som mal meno Ciro della stazione a vlastnú búdu. Nikdy som však nemal rád samotu, a tak som sa začal túlať po dedine a hľadať spoločnosť, pričom som niekoľkokrát riskoval, že ma niekto prebehne. Takto som už nemohol ďalej žiť, všetci ma mali radi, ale nikto ma nechcel vziať preč, až sa teraz zdalo, že môj osud v búde je čoraz bližšie. Ale našťastie som pred časom stretol dve sestry, ktoré čakali na vlak, a okrem toho, že som na ich čistých nohaviciach zanechal stopy svojich zablatených labiek, postaral som sa, aby som svoje stopy zanechal aj v ich srdciach. Starali sa o mňa, keď si našli čas, a tak keď mi na stanici zrušili búdu, lebo som tam už nemohol zostať, prešiel som niekoľko kilometrov na slnku a vybral sa k nim domov. Prešiel nejaký čas, ale stále som tu spolu so svojím malým bratom, tiež zachráneným pred osudom v búde, a bol by som najšťastnejší pes na svete, keby som tu mohol ešte chvíľu zostať, na svojom šťastnom mieste. Dúfam, že budem mať opäť šťastie a stretnem ďalších dobrosrdečných ľudí, ktorí mi pomôžu splniť môj sen. ❤️