Po rokoch zdravotných problémov, závažných ochorení a stresu sme sa aj tak veľmi usilovne snažili žiť čo najlepší život. Bohužiaľ, v dnešnej ekonomickej situácii sa nám nepodarilo dosiahnuť náš cieľ – mať vlastný, súkromný kútik šťastia a radosti. Domov!

Môj manžel (44) sa presťahoval do inej krajiny, aby mohol byť so mnou (31), kde nehovorí jazykom a nerozumie kultúre, urobil zo mňa najšťastnejšiu osobu na svete, a potom, dva mesiace po našej svadbe, utrpel mŕtvicu, prišiel o prácu a nedostal výplatu. Dni, ktoré nás čakali, boli plné skutočného strachu, smútku, ale aj nádeje, a to všetko v čase, keď sme uviazli v začarovanom kruhu existenciálnej krízy. Prišla pandémia Covidu, žiadna práca, živili sme sa z jedného platu, z ktorého sme museli podporovať aj mojich rodičov, veľa dlhov, žiadne východisko. Odvtedy je to neustály boj.

Dodnes nie sme schopní pevne stáť na vlastných nohách. Hovorí sa, že nie si slabý, ak požiadaš o pomoc, tak sme si povedali, že to skúsime.

Obraciame sa jeden na druhého s láskou a podporou, ale radi by sme vybudovali niečo, čo môžeme spoločne rozvíjať a žiť tak náš sen.

Vopred ďakujeme!