Mám 62 rokov. Z povolania som fyzioterapeut. Bohužiaľ som ochorel na Parkinsonovu chorobu a na onkologické ochorenie miechy – „tvrdá membrána miechy a mozgu sa rozpadá a dochádza k úniku mozgovomiechového moku (ide o tekutinu, ktorá chráni mozog)“. Podstúpil som operáciu hlbokej časti mozgu, teraz mám implantáty v oboch hemisférach mozgu, žijem na batérie ako robot, ale toto autoimunitné ochorenie ma ničí.Vidím a chápem, že pomaly umieram, píše sa tu, že je to ako sviečka, nohy mi vysychajú, momentálne som na invalidnom vozíku a celý týždeň sa pohybujem po niektorých konkrétnych miestach a teraz chápem, že je to kvôli autoimunitnému ochoreniu, klesá mi hemoglobín, hoci je momentálne okolo 90. Ak sa ma opýtate, toto nie je život, ale utrpenie. Keby som tak mohla hneď zavrieť oči a odísť, aby ma nikto okolo mňa nepočul. Pamätajú si ma len v dobrom, jediné, čo ma zastavuje, je to, že som kresťanka a viem, že Boh neprijíma samovrahov. V Bulharsku sa hovorí: žiješ nasilu, ale neumrieš nasilu. V Turecku je špecializovaná klinika len pre onkologických pacientov so všetkými typmi ochorení a pre mnohých vyliečených ľudí. Poslal som tam svoje dokumenty, hovoril som s lekárom, ale nemám možnosť, ani moja rodina, prevziať obrovské výdavky, a oni mi dávajú viac ako 75 % záruku, že to zvládnem a vrátim sa do Bulharska pešo, ale... ach. Prečo sa obraciam na vás, milí ľudia, aby ste ma správne pochopili, podali mi pomocnú ruku a spoločne sa zamerali na zlatý vrchol – „Víťazstvo nad rakovinou“, aby sa prestala rozvíjať a odumrela. Nie som chamtivá po živote, ale chcem žiť aspoň o niečo dlhšie, aby si ma trochu zapamätal.Môj vnuk, ktorý má momentálne 4 roky a 6. septembra bude mať promócie, netresiem sa každý deň, lebo vidím strach v očiach profesora, zakaždým, keď ma navštívi, opakuje to isté: „ Odteraz robte všetko podľa pravidiel, žite každý deň, ako keby bol vaším posledným, a modlite sa k svojmu Bohu, aby sa stal zázrak.“ A my sa čudujeme, že už je to takmer rok, čo mi urobil poslednú operáciu chrbtice, a napriek bolesti, smútku a ťažobe som stále nažive a šťastná ako malé dieťa...Spýtala som sa ho, kedy budem môcť sedieť, a on mi povedal, že nikdy, a ja som sa rozplakala: „Prečo, profesor? „Pretože sme chvost úplne odrezali a preto si teraz v tomto stave.“ Povedala som mu, že som celá obklopená vankúšmi, aby som mohla sedieť na posteli, a tak veľmi si prajem, aby som mohla vstať na prechádzku, posadiť sa ako normálny človek, jesť a chodiť na toaletu sama, ale bohužiaľ som tento Boží dar ocenila veľmi neskoro. V Bulharsku ľudia takí nie sú, človek vo veku 62 rokov by už mal byť cestovateľom pripraveným na stretnutie s Pánom. Zdvihnite ruky a Božia milosrdnosť je môj život a rozhodnutie je na vás. Živí a zdraví, požehnaní, milujte sa navzájom a buďte milovaní. Boh, dovoľte mi povedať vám, vašim rodinám, priateľom, blízkym príbuzným, všetkým, ktorí vás milujú a ktorých milujete vy. Бог да ви пази!

Pozdravy od Dr. Slavyanky Asenovej.

P.S. Prosím vás, ospravedlňte ma a odpustite mi pravopisné chyby. Povedala som vám, aká som a ako viem písať. Hovorím do mikrofónu a ten to nahráva, ale hovorím do neho tak, aby bol stabilný, takže je tam toľko pravopisných chýb, ešte raz sa ospravedlňujem! Ak mi to dovolíte, poviem vám len jednu vec: „Usmievajte sa čo najviac, lebo deň bez úsmevu je premárnený deň!“